Akcent ≠ „prízvuk“ (Jazyk je všetko 22)

Autor: Ivan R. V. Rumánek | 15.5.2021 o 15:45 | (upravené 16.5.2021 o 22:11) Karma článku: 3,71 | Prečítané:  475x

Vedeli by ste, čo to vlastne znamená, keď v prekladovoej literatúre čítame, že niekto „hovoril cudzím prízvukom“? Často sa totiž miešajú dokopy dva rozličné pojmy - prízvuk a akcent. Akcent úzko súvisí s ďalším pojmom – nárečím,

ale nejde o ten istý jav.

Hoci sa slovo „akcent“ u nás vníma ako latinská verzia termínu „prízvuk“, v niektorých kultúrach označuje niečo úplne iné. „Akcent“ v tomto druhom význame je typický u veľkých jazykov, ktoré sa už dlhé storočia vyvíjajú slobodne v rámci svojho silného veľkého štátu, typicky Francúzsko či Anglicko. V nich už dávno prebehol vývoj z nárečí smerom k jednotnému národnému jazyku, ale zachovali sa miestne výslovnostné črty. Nárečia v týchto jazykoch, samozrejme, existovali: nárečia sú silne odlišné oblastné varianty jazyka, ktoré majú – podobne, ako to poznáme u nás – odlišné niektoré hlásky, gramatické tvary či slová. Stačí si prečítať Búrlivé výšiny  v origináli, aby sme sa stretli so silným yorkshirským nárečím začiatku 19. storočia, ktoré Emily Brontë použila na charakterizáciu miestnych nevzdelaných postáv: poznala toto nárečie zo svojho rodného kraja. Silným premiešavaním obyvateľstva od doby technickej revolúcie od 19. storočia dochádzalo k narušovaniu hraníc miestnych nárečí, a s neustále vzrastajúcou úlohou celoštátneho vzdelávania sa aj medzi obyčajný ľud šírila prestížna jednotná reč, ktorá sa odvodzovala od reči kráľovského dvora a najvyššej aristokracie. Štandardná anglická angličtina je založená na južnej – londýnskej angličtine a je to ten jazyk, ktorý sa pod názvom „angličtina“ učí v školách aj u nás (pokiaľ nie je dôraz kladený na američtinu).

Nárečia síce v rámci Anglicka takmer zanikli, ale aj tak sa v Anglicku nehovorí všade rovnako. Príznakom pôvodu sa stal tzv. „accent“, zvláštna miestna výslovnosť jazykového prejavu, ktorý –až na výslovnosť- je v podstate čistou štandardnou angličtinou. Na rozdiel od nárečia sa teda v akcente používajú slová a gramatika štandardného jazyka, len výslovnosť je silne odlišná. Ešte v nejakých 1980ych rokoch bola v Anglicku v kurze idea, podobná ako u nás, že totiž celoštátne vysielanie BBC v rozhlase aj televízii by malo používať čistú štandardnú výslovnosť a šíriť tak „peknú“ verziu jazyka do celej krajiny. Odvtedy sa však situácia zmenila. Čoraz viac sa presadzovali miestne akcenty, a to aj vo filmovej tvorbe. Najprv si ich presadili hovoritelia angličtiny z iných národov – Welšania, Škóti, Íri, a napokon sa presadili aj miestne akcenty jednotlivých krajov Anglicka. Škóti napríklad zásadne vyslovujú všetky /r/ - na rozdiel od štandardnej anglickej angličtiny, kde sa /r/ vlastne vyslovuje len pred samohláskou, inde je nemé; takže „harder“ [hádǝ] znie z úst uvedomelého Škóta ako [harrdrr]. Welšania namiesto /ei/ a /ou/ typicky hovoria silne zatvorené dlhé „é“ a „ó“ (napr. hate, bone). A v severnom Anglicku vyslovujú písmeno U „presne tak, ako sa píše“, tj. [u], prípadne [o], namiesto južnej angličtiny, kde sa od 17. storočia postupne menilo smerom k dnešnému takmer jasnému [a] (napr. v slovách but, ale aj mother, love) – výnimkou je len pár slov, ako “put”, kde sa prekvapivo zachovala aj na Juhu pôvodná výslovnosť, tak ako na Severe. Ďalšími akcentmi sa hovorí v Amerike, Južnej Afrike či Austrálii. Rozdiel medzi „anglickou" a „americkou" angličtinou je v prevažnej väčšine hlavne akcentový, ani nie nárečový (hoci pri takom rozsiahlom rozšírení sa zachovali, či vyvinuli, aj isté „nárečové" črty, napr. niektoré rozdielne slová, typicky anglické „shop" a americké „store" pre OBCHOD). Tieto rôznoštátne útvary angličtina označuje ako „varieties", tj. varianty. No a samozrejme, že každý cudzinec, hovoriaci po anglicky, vnáša do nej svoj akcent - výslovnostné zvyklosti zo svojho rodného jazyka...

Toto sa teda myslí „akcentom“. Akcenty sú veľmi silne zakorenené a na ich vykorenenie sa v Anglicku už rezignovalo. Štandardná angličtina dostala totiž nálepku snobskosti a výlučnosti, a Angličania sa odmietli dať znásilňovať výslovnosťou, ktorá sa v ich vnímaní spája s úzkou, a podľa mnohých prekonanou, vrstvou aristokracie. Takže štandardnú angličtinu si vychutnáte v rozhovore s vysokoškolsky vzdelaným človekom, nejakým vojvodom, prípadne – ak budete mať to šťastie - s Kráľovnou, ale inak si každý Angličan hovorí svojím rodným miestnym akcentom a je na to hrdý. A figu mu záleží, že mu chudák cudzinec vo väčšine prípadov vôbec nemusí rozumieť... Pretože započúvať sa do iného akcentu predstavuje podobnú výzvu, ako pre Slováka snažiť sa porozumieť ukrajinčine či bieloruštine (aspoň taká je moja osobná skúsenosť).

V slovenskom prostredí je z hľadiska regionálneho pôvodu človeka veľmi nápadný práve prízvuk – skutočne PRÍZVUK – a to jeho pozícia v slove: či je na prvej slabike (spisovná slovenčina, západ SK) alebo predposlednej (stredné a východné SK). Predpokladám, že možno práve preto sa u nás v prekladateľskej praxi udomácnilo prekladať „cudzí akcent“ ako „cudzí prízvuk“ – čitateľ si hneď predstaví, že je to niečo podobné, ako keď Západniar počúva Východniara. Nejde tu však vôbec o to isté. Východniar môže rozprávať buď svojím NÁREČÍM, alebo hovoriť spisovne, len s východniarskym PRÍZVUKOM. K anglickému „akcentu“ by sa dala najlepšie priradiť situácia s výslovnosťou nášho /ľ/: západniar ho väčšinou vysloví tvrdo – ako [l], kým taký Stredoslovák ho prirodzene vysloví mäkko ako [ľ], a to nie len tam, kde sa píše s mäkčeňom –Ľ-, ale aj v slabikách LE a LI. V takomto prípade by sme mohli hovoriť o niečom, čo sa podobá „akcentu“, inak u nás veľké regionálne rozdiely vo výslovnosti hlások nemáme.

Akcentu sa podobá napr. situácia s moravskou češtinou, keď Moravák môže trebárs hovoriť spisovnou češtinou, nepoužívať dialektizmy ako odlišné slová či iné gramatické tvary, ale v jeho výslovnosti predsa len počujeme – „cítime“ -, že je z Moravy: ide napr. typicky o zatvorenejšie /e/ či polomäkké /l/. Tu by sme mohli skutočne hovoriť o „moravskom akcente“: akcent teda znamená oblastnú VÝSLOVNOSŤ, nie prízvuk.

Pojem ACCENT teda musíme vnímať a prekladať buď ako „akcent“, prípadne ako „výslovnosť“, ale nemali by sme ho nahrádzať slovom „prízvuk“, ktoré ho vôbec nevystihuje a nevyvoláva v príjemcovi – čitateľovi – adekvátnu predstavu, o čo vlastne ide.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?