Hakenkreuz a svastika – dobro postavené na hlavu

Autor: Ivan R. V. Rumánek | 19.1.2020 o 13:11 | (upravené 30.1.2020 o 9:06) Karma článku: 1,27 | Prečítané:  409x

Tak ako to vlastne je? Je hákový kríž prastarým symbolom šťastia? - Už len samotná táto otázka ukazuje, kam sme sa v tolerancii zla posunuli. Pretože, síce je jasné, že ak niekde v Európe vidíme hákový kríž, tak

nič dobré to neveští, ale aj tak tu vyvstáva potreba nejako racionálňe si to „odôvodniť“, aby sme – preboha! – neurobili chybu a niekoho náhodou neurazili, keby sme ho bez príčiny podozrievali z nekalých, tobôž zlých, úmyslov...

Paradoxickou pravdou je, že hákový kríž je skutočne odvodený od prastarého symbolu šťastia. Žiaľ, ukazuje to, že ľudia dokážu aj to najkrajšie pretvoriť na to najhoršie, ak sa im zachce...

Ide o grafický symbol, ktorého počiatky ťažko dohľadáme v praveku ľudstva, ale jasne uchopený ho máme v starovekej Indii, kde ho potomkovia Árjov vo svojej reči zvanej sanskrt pomenovali slovom „svastikah“. Keďže sme ale zabŕdli do (pre)histórie takejto dávnej, asi by bolo dobré si ozrejmiť aj ďalší pojem – kto to boli Árjovia (alebo „Árijci“).

Ako iste viete, väčšina európskych jazykov pochádza zo spoločného prajazyka, ktorý zdieľame spolu s Peržanmi (Íráncami), Arménmi, Afgháncami a väčšinou obyvateľov severnej Indie. Preto sa tomuto prajazyku hovorí „indoeurópčina“ a populácie, hovoriace potomkami týchto jazykov, sa označujú ako „Indoeurópania“.

U väčšiny ľudstva však, napriek nacionalizmu, identita jazyková a genetická nie sú úplne totožné. Dokonca ani tak izolovaný národ ako Japonci nepredstavujú na svojich osihotených ostrovoch etnikum, ktoré by bolo svojou jazykovou a genetickou prehistóriou vždy jedným celkom striktne vyhraneným od ostatných. Vo svojom jazykovednom výskume sa snažím prísť na koreň genéze japončiny a získať konkrétnejší obraz, ako a z akých prameňov vznikol tento svojrázny jazyk, pretože je jasné, že japončina, aj keď je taká odlišná od všetkých jazykov sveta, predsa len vykazuje veľmi vzdialené, a už celé tisícročia zabudnuté súvislosti s jazykmi na ázijskej pevnine aj na tichomorských ostrovoch. A Japonci ako genetická skupina vykazujú spoločné gény nie len s najbližšími Kórejčanmi a Ajnuami, ale aj s Číňanmi, ba dokonca aj s juhoamerickými Indiánmi! Takisto väčšina Európanov, hoci hovorí indoeurópskymi jazykmi, nosí v sebe gény zdedené nie len po našich indoeurópskych prapredkoch, ale aj po prapredkoch dávnejších – tých, ktorí tu žili ešte predtým: európskych roľníkoch, a aj ešte pred nimi tu žijúcich európskych lovcoch-zberačoch, ba dokonca zrejme aj po neandertálcoch (akokoľvek ťažko táto informácia môže doľahnúť na niečie ego...).

Napríklad také slovolebeda/loboda nie je indoeurópske. Žije tu v Eurázii oveľa dlhšie a pravdepodobne sa dedí už od predindoeurópskych plemien, ktoré zavádzali v Európe poľnohospodárstvo a boj s touto nevykynožiteľnou burinou predstavoval dosť podstatný problém ich života. A tento rastlinný názov prijali aj Indoeurópania, keď sa dostávali na svoje nové pôsobiská.

Nárečia, ktoré veda kvôli ľahšiemu uchopeniu označuje „indoeurópsky prajazyk“, sa zrejme vyformovali v severnom Čiernomorí, na území dnešnej Ukrajiny a južnej časti európskeho Ruska. Chovali kone, rozvili techniku kolesa a voza a zrejme sa zhostili aj používania vtedajšieho technického hitu – bronzu. Prečo sa niekedy od doby okolo 3000 pred n.l. začali rýchlo šíriť na všetky smery, nie je celkom jasné; nedávna teória hovorí o možnej epidémii moru u predindoeurópskych roľníkov strednej Európy, čo mohlo spôsobiť vyľudnenosť celých oblastí a umožnilo Indoeurópanom presídľovať sa týmto smerom. Šírili sa však nie len na západ, ale aj na juh a juhovýchod. Práve tí, ktorí sa šírili smerom juhovýchodným – možno cez Kaukaz, ale možno skôr okolo Kaspického jazera – sa zrejme nazývali Árijás (neskôr v sanskrte „Árjáh“), niečo ako „vznešení, urodzení“. Tento slovný koreň sa zachoval aj v niekoľkých ďalších indoeurópskych jazykoch – máme ho napr. v gélskom sloveáire [áře]=minister (pôvodne náčelník) či v gréckom aristos=najlepší. Árjovia priniesli indoeurópske nárečia do Perzie, Afghanistanu a severnej Indie. Írán – dávna Perzia – tiež nesie vo svojom názve tento koreň, pretože ír- pochádza z perského air- a to zo staršieho arj-.

Árjovia, usídlivší sa v Indii, pomenovali prastarý symbol slnka a šťastia slovom SVASTIKAH. Ide zrejme o najstaršie známe pomenovanie tohto symbolu. Hoci sa nám to zdá ťažko uveriteľné, celé toto slovo máme aj v našom jazyku, ale nie celé v kuse, ale každú jeho súčasť. –IKAH je prípona, ktorá sa vyvinula z indoeurópskeho *-ikos, z ktorého vývojom –ikus > -iku > - ici „-ьcь“ je naša prípona „-ec“. SVASTI- je zloženina zo SU- + ASTI, čo znamená „má sa dobre“, dosl. „dobre jest“. To ASTI je, samozrejme, slovanské (J)EST, ale to SU- sa u nás zachovalo málo prehľadné (slovanské „sъ-“) v slovách ako zbožie (-bož-ьje) či šťastie (-čeNst-ьje), kde znamená dobro. Kto ste boli v Thajsku a osvojili ste si tamojší pozdrav „sawaddí“ (písané aj „sawasdee“), pre Vás bude určite zaujímavá informácia, že ide práve o sanskrtský výraz „svasti“, ktorý sa stáročiami samostatného vývoja v thajskom jazyku foneticky zmenil na sawaddí...

Árjom a ich etnickému pôvodu som sa venoval tak podrobne len preto, aby som teraz mohol poukázať na to, ako celú túto historicko-kultúrnu oblasť apropriovali a zneužili ideológovia nacizmu. Árjom sme totiž rovnako príbuzní všetci indoeurópsky hovoriaci Európania. K ich „vznešenosti“ sa však prihlásili práve nacisti. Keď hovorili o modrých očiach, blonďavých vlasoch a dlhých úzkych lebkách, zaujímavé, že im do toho obrazu nezapadali Angličania, ktorí tomuto popisu zodpovedajú aspoň tak dobre ako Nemci, ale určite nacisti do tohto obrazu nezarátavali Indov, ktorí sú ale, na rozdiel od Nemcov, priamymi potomkami Árjov (to veľmi markantne vidno hlavne z nacistického prístupu k Romom, ktorých očividne za Árjov nepovažovali, hoci Romovia boli rozhodne oveľa bližšími príbuznými Árjov než Nemci...). Nacisti si teda prisvojili staroindickú symboliku na svoje vlastné monštrózne účely, seba samých vyhlasujúc za Árijcov a tých, ktorí nepasovali do ich antropologických meradiel vznešeného plemena, označovali za ne-Árijcov.

Rovnakým spôsobom zneužili aj staroindický svastikah. Toto slovo, známejšie v hindskej – novoindickej – podobne „svastik(a)“, sa tak ocitlo na úplne opačnom póle než jeho pôvod, nesúci pozdrav „maj sa dobre, buď šťastný“ - „svasti“ či „sawaddí“. Zvrátenosť tohto zneužitia sa plastickejšie vyjaví, keď si predstavíme usmievajúceho sa Thajčana, ktorý sa s dlaňami priloženými k sebe ukloní a pozdraví Vás slovom, ktoré nacisti zababrali svojou zverskou ideológiou: znak pootočili, postaviac ho na roh jedného z oných štyroch „L“, z ktorého tento grafický symbol pozostáva.

Ktokoľvek v Európe dnes svastikah používa v kontexte čo i len vzdialene súvisiacom s ideológiou nacizmu, nemôže tvrdiť, že mu ide o symbol šťastia! Symbolov šťastia a krásy je veľa – mohol si predsa vybrať ktorýkoľvek z nich. Ale práve to, že si vybral práve ten, ktorý sa po ceste z dávnoveku ľudstva cez árijskú starovekú Indiu dostal k nám zababraný hnusom nacistických zverstiev, mu zaistí, že jeho odkaz neostane nepochopený...  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Zuzany Kepplovej

Ľudské práva podľa Roberta Fica

Šéf Smeru to už dáva na Vaského.

Píše Zuzana Szatmáry

Dva roky po vražde: My skoro spať musíme, bo sme skoro vstali

Pred zákonom si musíme byť rovní.


Už ste čítali?