1000 rokov českej Moravy

Autor: Ivan R. V. Rumánek | 19.7.2019 o 17:38 | (upravené 25.7.2019 o 10:43) Karma článku: 2,25 | Prečítané:  852x

R. 1019 bola Morava definitívne pripojená k Čechám. Toto výročie sa zatiaľ v Česku nejako neoslavuje. Možno preto, lebo postavenie Moravy je stále dosť ožehavou kapitolou, ale možno proste len preto, že ide o

udalosť druhej kategórie, popri veľkých výročiach vzniku Č-S a začiatku Nežnej revolúcie.

      Pred tisíc rokmi Břetislav, syn českého kniežaťa Oldřicha, dobyl Moravu pre svojho otca. Táto krajina sa tak definitívne stala súčasťou českého štátu. Praha tým morálne zvíťazila nad Velehradom, pretože ešte sto rokov predtým, za Svätopluka, boli Čechy pod nadvládou Moravy. O sto rokov sa situácia obrátila, a tento stav už zostal nezmenený. Čoskoro bola Morava podľa nemeckého štýlu vyhlásená za markgrófstvo a tento titul jej ostal až do zvrhnutia monarchie pred sto rokmi. Dnes Morava de facto neexistuje. Je rozdelená medzi niekoľko krajov Česka a mnohí mladí ľudia, najmä vo veľkých moravských mestách, sa už necítia byť Moravákmi, ale Čechmi. Ale predpokladám, že ešte stále je väčšina ľudí, ktorých sa Slovák nevedomky dotkne, keď im povie „Česi“ alebo keď v Brne povie „tu u vás v Čechách“. Čechy sa začínajú až kdesi na Vysočine, milí moji. Dotiaľ je ešte stále Morava, krajina nedefinovaná, a pritom tak výrazná. Krajina, ktorá bola kedysi súčasťou našej vlasti.

      Tou vlasťou nemyslím len Česko-Slovensko. Myslím vlasť oveľa oveľa staršiu, dávnejšiu – Veľkú Moravu. „Nikdy nenájdeš Veľkú Moravu“, napísal som kedysi v básni. Teraz, keď mám možnosť v nej žiť oveľa dlhšie, než som žil v ktorej krajine (okrem Slovenska), prichádzam jej „na kloub“ a pomaly ju nachádzam.

       Je tu navyše jedna veľká záhada: Slovácko. Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, prečo sa celá východná polovica Moravy, od Veľkej Javoriny až po Buchlov, volá Slovácko a jej obyvatelia sú proste – Slováci? Je jasné, že ich nárečie nám neznie ako slovenčina, až na niektoré úplne okrajové obce v Bielych Karpatoch, a väčšina z nich sa vyjadruje spisovnou češtinou. Ale keď sa spolu rozprávajú Záhoráci a moravskí Slováci, tak jazykový rozdiel nezachytíte. Možno vlastne ani neexistuje.

      Nečudo, veď oblasť Slovácka bola samotným jadrom Veľkomoravskej ríše - kniežatstvo ťahajúce sa pozdĺž rieky Moravy, ktoré v prehistorických dobách expandovalo ďalej na západ aj na východ. Na západe sa ich expanzívne záujmy zrejme stretávali so záujmami pražských Přemyslovcov a iných českých rodov, a na východe bolo zas Nitrianske kniežatstvo. O ňom nevieme nič, len to, že nitrianskeho Pribinu vyhnal moravský Mojmír. Aký bol predtým vzťah oboch území, sa môžeme len dohadovať na základe takých dokladov, ako že niektoré dodnes stojace kostolíky na Slovensku sú staršie než akákoľvek budova, ktorá sa zachovala na Morave, a niektoré dokonca siahajú do čias ešte pred záborom Nitry Moravou (napr. Rotunda sv. Juraja pri Nitrianskej Blatnici). Pribina mohol byť – ako sa na Slovensku najčastejšie nádejame – posledným predstaviteľom nitrianskej vládnucej dynastie. Čo ale, ak to bolo inak? Možno územie Nitry aj Moravy tvorilo aj predtým jednu politickú jednotku, a Pribina bol proste len nejaký uzurpátor, ktorý sa na Nitre nanominoval? Alebo bol moravským udelným kniežaťom na Nitre (podobne ako neskorší mojmírovskí panovníci Rastislav a Svätopluk), len teda nebol voči Mojmírovi veľmi poslušný... Jeho vyhnanie by v tom prípade znamenalo, že Mojmír len znovunastolil pôvodný stav jednotného predpribinovského kniežatstva. Pojem „Slovácko“ môže byť jedným z dokladov, že medzi Moravou (mojmírovskou) a Nitrou (pribinovskou) nebolo nijaké povedomie hranice, tobôž etnického rozdielu. Obyvatelia Veľkej Moravy sa v staroslovienskych pamiatkach označujú ako „Slověne“ alebo „Moravljane“. To „lj“ u Moravljanov je staroslovienizmus, naši predkovia tam to „-ľ-“ zrejme nehovorili – boli skôr „Moravjane“ či „Moraväné“, ale písomný jazyk, ktorý sa po príchode solúnskych bratov u nás používal, bolo južnoslovanské nárečie, v ktorom toto tzv. epenthetické (tj. „dovložené“) ľ bolo (tak, ako v južnoslovanských jazykoch existuje dodnes).

      Označenie Moravljane možno vyjadrovalo identitu zemepisnú, kým Slověne identitu etnickú. Pojem Moravy je totiž starší než slovanská prítomnosť v tejto oblasti. „Morava“ je len poslovančením starších názvov, ako túto krajinu volali národy, žijúce tu pred Slovanmi – Langobardi, pred nimi Markomani, pred nimi Kelti (zrejme kmeň Volkov), a pred nimi iné indoeurópske, aj predindoeurópske populácie... Kto dal prvý rieke toto meno, sa nedozvieme, ale je pravdepodobné, že germánske etniká určite už používali nejakú tú verziu ako Mark / March / Marach, prípadne zloženinu March-achwa, z ktorého je poslovančené Morava.

      Ethnonymon Slověne sme používali nielen my, ale aj Slovinci a možno aj iné odnože slovanskej populácie, kde sa tento názov ale neskôr nezachoval.

      Predpokladá sa, že tvary s –áci (Slov-áci, Morav-áci, Praž-áci...) je slangová forma staršieho –äne/-ěne. Táto slangová forma je síce písomne doložená až zo stredoveku, to ale neznamená, že nemôže byť oveľa staršia. Čo ak už za dôb Veľkej Moravy sa naši predkovia označovali nie len Slověne, Moraväne, ale ajSlováci, Moraváci? Pritom prvá dvojica mohla byť oficiálna, tradičná, pôvodná (a preto slúžila aj v písomnom jazyku), a druhá bola hovorová, slangová. Alebo prosto išlo o dublety, pričom –ák bolo mladšie. Pôvodný tvar na –ěn- sa zachoval v slovách slovENčina, SlovENka, ale u mužskej a neutrálnej formy sa etabloval novší tvar SlovÁK.

      Znamenalo by to, že obyvatelia Moravy a Nitrianska sa označovali ako Slováci/Moraváci už v dobe, keď sa obrovské stredoeurópske impérium Svätopluka rozpadlo. To bolo niekedy po roku 900. Okrajové slovanské kmene sa oslobodili a niektoré z nich sa zmohli na budovanie svojich vlastných kniežatstiev – napríklad Česi či krakovské Malopoľsko. Jadrové krajiny Veľkej Moravy sa stali tučnou korisťou – veď tu boli bohaté metropoly pozdĺž rieky Moravy – Veligrad v dnešnom Starom Měste, sídlo pri Mikulčiciach, Devín, Bratislava, no a samozrejme aj Nitra. Od juhu sa tlačili desivé hordy starých Uhrov, od severu Poliaci zaberali územia ríše, ktorá ich pred nedávnom okupovala, a to isté platí aj o Čechoch. Veligrad, Mikulčice aj Pohansko boli zrejme totálne vyplienené a zrovnané so zemou. Iba na ostrovčeku za Mikulčicami, za jedným z ramien Moravy, sa ako zázrakom zachovala celé stáročia opatrovaná a obnovovaná kaplnka Svätej Margity Antiochijskej, dnes stojaca uprosted polí medzi Kopčanmi a riekou Moravou. Uhri a Česi sa bili o Moravu a ich hranicou sa stala prirodzená geografická línia rieky Moravy. Uherský Brod a Uherské Hradiště stáli až do r. 1116 na česko-uhorskej hranici, preto sa tak aj dodnes nazývajú. Potom sa ale za májovej noci r. 1116 stretli uhorský a český panovník na priateľskú hostinu. Vladári sa zrejme poriadne opili, pretože Štefan II. sa nechal svojím českým kolegom – kniežaťom Vladislavom vyprovokovať k bitke – a v tejto bitke Uhorsko prišlo o celý pás dnešného východného Slovácka – od rieky Moravy po Veľkú Javorinu, a od Olšavy (tečúcej pri Uherskom Brode) až kamsi po Strážnicu. Ja osobne si dokonca myslím, že slávne moravské Jazdy kráľov sú, popri prastarom rituáli príchodu leta, aj pripomienkou vtedajšieho potupného údelu uhorského kráľa Štefana II, ktorý, aby sa zachránil, v dievčenskom odení, zamaskovaný ružou v ústach, utekal z prehraného územia k Bielym Karpatom, k Nitre a Ostrihomu – tam, kde ešte stále bol kráľom. A hoci územia, ktoré takto stratil, boli raz veľkomoravské, raz poľské, raz uhorské, raz české, jej obyvatelia si stále hovorili „Slováci“ – a hovoria si tak dodnes.

      Pozoruhodná kontinuita, prebíjajúca turbulentné bojiská strednej Európy... A hoci Morava je už tisíc rokov trvalou „mladšou sestrou“ Čiech, jej najstaršie historické územie, jadro Veľkej Moravy, kolíska mojmírovských kniežat a kráľov, sa dodnes nazýva Slovácko, a je akosi sama prekvapená, že bola vlastne centrom veľkej ríše, keď sa od 19. storočia objavovalo, že práve tam bolo jadro Veľkej Moravy, ríše, o existencii ktorej sa pochybovalo a takmer sa na ňu zabudlo.

      Přemyslovci, potom čo dobyli Moravu od Poliakov, založili nové sídla miestnej moravskej moci v Brne a Olomouci. Nenadviazali na veľkomoravskú kontinuitu v Dolnomoravskom úvale. Môžeme sa pýtať prečo, a natíska sa odpoveď, že Dolné Pomoravie bolo proste tak zdevastované po nájazdoch Uhrov a Poliakov, že obyvatelia tamojších miest sa rozpŕchli, kde len mohli, aby si zachránili život, a tak z pôvodných veľkomoravských sídiel neostal kameň na kameni. (Dokonca sa na tieto mestá, ako vieme, na veľa storočí úplne zabudlo, a okrem Veligradu vlastne ani nepoznáme ich mená...) Brno a Olomouc boli predsa len k Prahe bližšie než staré veľkomoravské metropoly, a tak tu vznikali nové sídla.

      A tak sa, presne pred tisíc rokmi, začala písať nová kapitola v bohatých dejinách Moravy, jednej z najtajomnejších a najneviditeľnejsích krajín Európy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ak by hmyz vyhynul, ostali by nám dva týždne života. Ale ľudia radšej zachraňujú pandy

Slovenská odborníčka na hmyz o práci vo Veľkej Británii.

Víťazky diskvalifikovali, lebo sa v cieli držali za ruky

Pre gesto môžu prísť o olympiádu.


Už ste čítali?