reklama

Nation ≠ národ (Jazyk je všetko 16)

Plno problémov by nebolo, keby si ľudia presne rozumeli. Keby chápali presne, čo ten druhý hovorí. Keby si „ujasnili pojmy“, nemuseli by vznikať nedorozumenia, mnohé vedecké dišputy by boli zbytočné, nevznikli by

Písmo: A- | A+
Diskusia  (19)

mnohé hádky, ba možno ani vojny... Jedným zo slov, ktorých nepochopenie môže viesť k nepríjemným nedorozumeniam, je anglické (i francúzske) slovo nation.

V čom vzniká nedorozumenie? Veďnation je predsa „národ“, povie si mnohý z Vás. A pritom sa stačí pozrieť napr. na britskú predpoveď počasia, kde Vám povedia, že „prehánky budú zajtra nad väčšinou of the nation”, a jazykovo citlivejší človek musí spozornieť. Robí si ten rosničko srandu? – ?ide o anglický humor, keď sa snaží vyvolať predstavu, že bude zajtra poprchávať na celý národ?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A to je len jeden úplne nevinný príklad nedorozumenia, a z neho vyplývajúcej mýlnej interpretácie. Ak ste si tú vetu vyložili ako anglický humor, prídete domov, a budete o tom rozprávať. A u Vašich poslucháčov doma vyvoláte mýlny dojem – úplne skreslenú predstavu. A niekto ďalší môže na tento chýr nadviazať, napr. pri písaní nejakej etnologickej či politickej eseje, a rozvije myšlienku anglickej nátury o tento nový príklad. A potom niekto iný na to zareaguje negatívne, vznikne vedecký spor, a spústa zbytočne popísaného papiera a zbytočne vyplýtvanej energie a času nie len tých, ktorí dišputy píšu, ale aj ktorí ich musia čítať...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Tento príklad sa Vám môže zdať absurdný a skratkovitý, ale vystihuje podstatu jazykových nedorozumení medzi národmi. Pri jednoznačných, prvoplánových pojmoch ako „strom”, „dom”, „sedieť” sa hádam nemusíme obávať, že keď sa naučíme ich náprotivky v cudzom jazyku, tak nesprostredkujeme nášmu cudzojazyčnému partnerovi presne, čo myslíme, alebo partner nám, keď tieto náprotivky použije. (I keď zas... – keď sa v Anglicku povie „house”, môže to byť celkom iná predstava než naše „dom” – v Anglickuhouse je často honosné sídlo, dokonca často priamo „palác”, a keď Angličan povie, že taký house SITS v údolí nejakého potoka, tak zasa nejde o nejaký anglický humor či „anglické čudáctvo”, pretože to presne zodpovedá tomu, čo my pomenujeme slovesom „leží”... Už teda možno začínate chápať tých, ktorí tvrdia, že presný preklad prosto neexistuje.)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ja som ale optimista a verím, že presným identifikovaním ekvivalentov, tj. presne zodpovedajúcim náprotivkom, slov v jednotlivých jazykoch sa dá naučiť študenta, aby v druhom jazyku presne dokázal vyjadriť, čo myslí, a tiež aj presne rozumel; ale pritom ho súčasne aj upozorňovať na možné nebezpečenstvá a nástrahy nepresných ekvivalentov.

Jedným z markantných nedorozumení v tomto ohľade je preklad anglickéhonation ako „národ”. Ak sa teraz otriaslo celé Vaše jazykové sebavedomie a zaskočene ste si povedali „To čo trepeš?”, tak Vám rýchlo prezradím, že nation znamená skôr „štát, krajinu” a že nášmu „národ” lepšie zodpovedá anglické people. Avšak nie people v množnom čísle („ľudia”), ale v jednotnom – one people, two peoples („jeden národ, dva národy”).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako to, že v učebniciach a slovníkoch máme celé dekády (možno od samých začiatkov vyučovania angličtiny u nás) zakódované, ženation = „národ”?

Táto ekvivalencia má oveľa dávnejšiu históriu, než by sme si mysleli. Anglickénation totiž pochádza z latinského nātiō (2. pád: nātiōnis), ktoré je odvodené zo slovesa nāscor = „rodím sa”. Takže úplne náhodou sa toto latinské slovo nášmu „národ” aj podobá. Ekvivalencia „nātiō = národ” musela vzniknúť ešte v stredoveku a v renesancii, keď si všetky národy Európy rozvíjali svoje jazyky zoči-voči klasickej latinčine a snažili sa presne stanoviť, ktorému latinskému slovíčku zodpovedá ktoré slovíčko v ich domácom jazyku.

Jazyk je presným odrazom národa, ktorý ním hovorí, a vývoj významovej stránky slovnātiō/nation a nášho národ verne odráža národnostnú a štátnu situáciu Angličanov a nás. Angličania nikdy národnostnú otázku neriešili. Oni sami zažili v stredoveku prudké pofrancúzštenie, najprv keď Anglosasov dobyl Norman Viliam Dobyvateľ v storočí 1000, a potom keď sa na dvore v Londýne začalo hovoriť parížskou francúzštinou, pretože matky niekoľkých kráľov boli francúzske princezné a z toho titulu si potom Anglicko robilo nárok na francúzsky trón v storočí 1300. Práve z tohto dôvodu sa do angličtiny dostalo toľko francúzskych a latinských slov, vrátane slova nation. Anglickí králi však mali iné ciele než riešiť nejakú nepodstatnú jazykovú, etnickú či národnostnú otázku. Wales sa pod vojenským aj kultúrnym tlakom „tak akosi prirodzene” poangličtil, v Škótsku hovorili trochu odlišným nárečím, tzv. škótčinou, príbuznou severoanglickým nárečiam, a len v severnom Škótsku prežívala úplne odlišná gálčina a v Írsku gélčina, dve veľmi blízke keltské nárečia. Keď po smrti rivaliek Márie Stuartovej a Alžbety I. Tudorovej nastúpili na anglickí trón škótski Stuartovci, a v storočí 1700 nemeckí Hannoverovci, anglická identita tým nijako neutrpela. Ich kráľovstvo bohatlo, rozširovalo sa, okrem Británie mu napokon patrilo aj Írsko, ktoré v storočí 1800 prišlo o podstatnú časť gélsky hovoriacej chudoby kvôli moru zemiakov a následnému hromadnému vysídľovaniu Írov do Ameriky. Írsko tak ostalo prevažne anglofónne, napriek už storočným snahám Írskej republiky zaviesť gélčinu ako prvý štátny jazyk. (Tá však ostáva len exotickou pripomienkou smutnej histórie Írska, pretože hoci sa ju Íri povinne učia v školách - ?kto by sa chcel vyjadrovať jazykom gramaticky podobne komplikovaným ako slovanské jazyky, keď alternatívou je oveľa jednoduchšia angličtina, ktorou sa navyše dohovoria na celom svete...)

Takže pre Angličanov slovonation označovalo ich krajinu, v ktorej sa cítili pánmi. A v tomto význame to slovo aj používajú. Pokiaľ bolo britské kráľovstvo jednotnou krajinou rozprestretou na dvoch ostrovoch a v početných zámorských kolóniách, Angličan by Walešanov, Škótov či Írov neoznačil slovom nation. Nation totiž preňho bola – Británia, Spojené kráľovstvo. A tak aj adjektívum national neznamená „národný”, ako sa u nás často nepresne prekladá, ale „štátny”, ba priam „celoštátny”. A slovo nationalism nie je v angličtine negatívnou nadávkou, ale iba vecným pomenovaním politického úsilia o vytvorenie svojej vlastnej nation, tj. ŠTÁTU. No a napokon - nationality neznamená „národnosť”, ale – „štátna príslušnosť”!

Naša situácia – Slovákov či Čechov – bola úplne iná. U nás boli „národ” a „štát” vždy výrazne vyhranené pojmy už od počiatkov národných snáh o sebaurčenie. V storočí 1700 sa ešte význační osvietenskí učenci slovenského pôvodu považovali za integrálnu súčasť pospolitosti, ktorá sa po latinsky označovalanātiō Hungarica, ale postupne dochádzalo k uvedomeniu si, že Slovákov ako súčasť tejto nációny Hungariky treba nejako označiť, a zvolil sa termín „národ”. Takže vlastne ani na našom území v tej dobe nātiō a „národ” neboli to isté!

Zíde Vám iste na um, ako teda Angličania pomenúvajú sami seba ako národ, pokiaľ sa chcú vymedziť oproti Walešanom či Škótom. Nuž, tu je pes zakopaný! Politická korektnosť prišla z Británie, kde o ošemetných veciach sa má hovoriť „na plnú hubu” čo najmenej. Ktože len vie, ako vyzerá napr. anglická vlajka? Všetci poznajú vlajku britskú, niektorí sa možno stretli s vlajkou waleskou (tzv.dragon goch („červená dračica”) na bielo-zelenom poli), ale anglická vlajka sa uplatnila len pri športových udalostiach. Z futbalov iste poznáte vodorovný červený kríž na bielom poli... A na prelome tisícročí nastala v Británii s prílevom imigrantov situácia, že pri pojme British si skôr predstavíme černocha, Inda či šikmookého obyvateľa Londýna, než Angličana. „The Importance of Being English”, ako to s nadsádzkou nazývam, málo pomenovaná ale veľmi hmatateľne citeľná sila, vzmáhajúca sa v Anglicku, možno tiež patrila k príčinám vedúcimi k hlasovaniu o Brexite. Žeby anglické národné obrodenie?

Zaujímavé však je, že takí Íri či Walešania, ktorí na tom boli v histórii národnostne veľmi podobne ako my a vlastne zdieľame s nimi tú istú historickú skúsenosť, používajú vo svojej angličtine slovonation často veľmi podobne ako my. Stačí si prečítať materiály o írskom povstaní koncom I. svetovej vojny v angličtine – zistíte, že írski nationalists používali slovo nation veľmi podobne ako my používame slovo „národ” – z mnohonárodnostnej monarchie sa chceli vyčleniť ako jeden národ so svojím vlastným štátom.

Toľko o situácii v konkrétnych jazykoch. Teraz k tzv. hypnóze originálu. Týmto termínom sa nazýva jav, keď pod vplyvom cudzieho jazyka, z ktorého prekladáme, sa nám do prekladu v cieľovom jazyku objavia neprirodzenosti, ktoré vzniknú tým, že vlastne v hlave prehadzujeme slová a pojmy z jedného jazyka do druhého. Príznakom našej doby je kultúrna hegemónia angličtiny. Nie že by o ňu usilovali Angličania sami, a už vôbec nechcem naznačovať zasa nejakú novú hypotézu o americkom sprisahaní. Túto hegemóniu si totiž – robíme my sami! Tým, že nedostatočne zvažujeme svojskosť nášho jazyka, ba priam mnohí majú pocit, že angličtina je niečo prvoradé a slovenčina či čeština je len nejaká zastaralá ufúľaná popoluška, za ktorú sa hanbíme. A tak si vôbec nevážime hodnotu nášho jazyka – ktorý je - taký vzácny! – a to HLAVNE PRETO, že nás je tak málo! Veď koľko ľudí na svete hovorí po anglicky – a koľko po slovensky? Slovenčina je teda veľmi vzácna, a mali by sme byť hrdí, že vôbec prežila a stal sa z nej taký pekný jazyk. A takto by sme sa mali na to pozerať aj pri preklade. Žiaľ, sme pod masívnym vplyvom angličtiny – nie len tým, že na internete je takmer všetko hlavne v angličtine, ale aj preto, že nedoukovia anglistiky prekladajú dabingy filmov a knihy, a takíto ľudia, ktorí nie sú si dostatočne vedomí špecifík angličtiny v kontraste k špecifikám slovenčiny, produkujú dabingy a preklady do väčšej či menšej miery podliehajúce onej hypnóze originálu – teda vlastne – zlé preklady. A keďže filmov z angličtiny a knižných titulov z angličtiny je taká záľaha, zvykáme si na tieto nové posunuté použitia slov a vetných konštrukcií a pod ich vplyvom potom začíname takto aj písať a hovoriť, pretože mnohí máme pocit, že je to „bližšie angličtine”, a tým akosi – svetovejšie.

A práve slovo „národ” podlieha obrovskému vplyvu angličtiny, pretože sa čoraz väčšmi používa ako preklad slovanation bez toho, aby sa prekladateľ trošku zamyslel.

Keďže, ako som uviedol, angličtina nemá jednoznačný výraz pre náš význam „národ”, vyjadruje to rozličnými slovami, akopeople či ethnic group, a pre „národnostnú menšinu” zvykne používať výraz ethnic ten-a-ten, napr. ethnic Hungarians znamená „maďarská národnostná menšina”. Samozrejme, keď nepozorný prekladateľ vidí anglické ethnic, automaticky to preloží „etnický/etnikum”, a len máloktorému prekladateľovi zíde na um, že to vlastne môže preložiť starým dobrým slovom „národ”. A tak pod vplyvom angličtiny hovoríme o „etnických Albáncoch v Kosove” (namiesto „národnostnej menšiny Albáncov”), každé national (=celoštátny) sa už prekladá ako „národný” a nationality (=štátna príslušnosť, občianstvo) sa prekladá „národnosť”. Že tu dochádza k hrubému posunu, a následne k informačnému šumu, ba až nedorozumeniu, to akoby nikomu nedochádzalo. Lenže, na rozdiel od angličtiny, kde tieto slová sú jasne vyhranené a majú presný význam a presne vieme, čo sa nimi myslí, v slovenčine či češtine sa nám začína šíriť chaos a jazykové vyjadrovanie začína byť neprehľadné a nepresné. Pretože – keď dnes niekto povie „národnosť” - ?môžeme si byť istí, čo tým myslí? Myslí tým skutočne „národnosť” (čiže anglicke ethnicity), alebo len zle prekladá anglické nationality a myslí vlastne „štátnu príslušnosť”?

Takto si prestávame rozumieť, často v kľúčových pojmoch, a to je dosť nepríjemné a nepraktické.

Neviem, ako je to na Slovensku, ale tu v Česku začínajú slovo „nacionalismus” - pod mylným vplyvom „nation=národ” – používať ako náhradu slova „vlastenectví”. O českom národnom obrodení v storočí 1800 mnohi hovoria ako o „nacionalismu”, nie o „vlastenectví”. Akoby sa báli použiť toto slovo, aby nezneli staromódne, tak radšej siahnu po slove, ktoré znie moderne len preto, že „je to tak aj v angličtine”. Pritom ale „vlastenectvo” a „nacionalizmus” (či už po našom alebo v angličtine) sú predsa dve rozličné veci! Ale aj takýmto spôsobom dochádza k jazykovým zmenám – v posunoch významov a vo vyhýbaní sa slovám, ktoré pôsobia staromódne.

Nehovoriac už o tom, čo som zaznamenal u istého českého finančníka, ktorý hovorí o „národnostních státech”. Tu už došlo k niečomu, čo by som nazval priam dvojfázový posun. Aby som to vysvetlil: ten pán hovoril o štátoch – o krajinách Európskej únie. V angličtine sa tento pojem vyjadruje slovaminational state, a to preto, lebo samotné state sa v angličtine často používa na pomenovanie nižšej štátnej jednotky – napr. jednotlivé states v rámci USA. Preto v angličtine vzniklo súslovie national state – ale ten my predsa nemusíme z angličtiny papagájovať – máme predsa svoje slovo „štát”, ktoré je úplne jednoznačné – keď povieme „v tomto štáte sa nič nedarí”, vieme presne, čo tým myslíme – krajinu, celú politickú jednotku na čele s prezidentom. Vplyvom zlého prekladu sa zaužívalo aj u nás súslovie „národný štát” a už sme si viac-menej zvykli na tento výraz a vieme, čo sa ním myslí – hoci možno ste si aj Vy kedysi na začiatku položili otázku, prečo „národný štát”? – čím sa to líši od „štátu”? – nuž, nijako. Ide len o zbytočný doslovný preklad (tzv. kalk) z angličtiny. Nuž a u toho pána finančníka došlo k ďalšiemu posunu: keďže ako človek pohybujúci sa na medzinárodnej úrovni a tráviaci polovicu svojho života v angličtine, aj české slovo „národní” začal zrejme chápať v anglickom zmysle national, tj. „celoštátny”. No a keďže si myslel, že pri national states ide práve o národy v tom našom zmysle slova, nahradil to slovom „národnost”, aby vyjadril, že ide o štáty, zložené z jednotlivých národov! Takže až takto ďaleko dokáže pôsobiť zlý preklad z angličtiny.

Vymenoval som len zopár príkladov. Ale následky (typu „národnostní stát”) budú nedozerné a budú len prispievať k chaosu a nedorozumeniu, a k zbytočným terminologickým dišputáciám. Pritom by stačilo – dobre poznať svoj vlastný jazyk a presne doň prekladať. 

Ivan R. V. Rumánek

Ivan R. V. Rumánek

Bloger 
  • Počet článkov:  72
  •  | 
  • Páči sa:  144x

Τί δεῖ με χορεύειν; Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu