Makedonia – čo za problém?

Autor: Ivan R. V. Rumánek | 4.2.2018 o 21:59 | (upravené 5.2.2018 o 12:43) Karma článku: 2,84 | Prečítané:  543x

Pre nás možno problém odťažitý. Kdesi ďaleko dole „na Balkáne“, medzi tými horúcimi hlavami... Problém sa však týka aj nás Slovákov. Nebyť Slovanov v Makedonii, nebolo by Konstantina a Methodia.

O čo vlastne ide? „Makedonía“ bývala v antických dobách severným okrajom gréckeho etnicko-kultúrneho okruhu.

Zo severu do Grécka vždy prichádzali nové populácie. Dobu mykénsku – časy dobyvateľov Tróje – zahalila údajná „dórska invázia“ – príchod novej populácie zo severu, tzv. Dórov, ktorí hovorili trošku zvláštnou, ale predsa len gréčtinou. Dórsky vpád sa vysvetľuje tradične tak, že v trójskej vojne (niekedy okolo 1100 pred n.l.) sa grécke kmene, bojujúce desať rokov na anatolskom pobreží, tak vyčerpali, že nastal celkový rozvrat. Okrem ekonomických hľadísk tu bol rozpad aj spoločenský – konkrétne rodinné tragédie v panovníckych rodoch jednotlivých vojvodcov podrobne opisuje Homér aj attická tragédia. A práve do tejto rozorvanej situácie prišli Dóri, hellénske ethnikum možno divšie, možno surovšie – ako všetci, kto do Hellady prichádzali od severu – a podarilo sa im osídliť a podmaniť si rozsiahle územia Grécka, od severu až po Spartu na juhu. Ne-dórske ostali vlastne len niekoľké oblasti, vrátane Attiky s hlavným mestom Athénami, a samozrejme grécke enklávy po celom pobreží Egejského mora. Práve Sparta sa stala typickým dórskym centrom, ktoré máme od athénskych autorov vymaľované ako priam vzorová odpudivá spoločnosť, založená len na neustálej príprave na boj, kde celá pospolitosť funguje ako jeden obrovský vojenský stroj, v boji sa cvičia aj ženy a manželstvo je len nástrojom na plodenie novej vojenskej sily.

Počas archaických storočí (1000 – 500 pnl) sa Hellada konsolidovala a Dóri sa začlenili do jej kultúry. A po roku 500 nastáva klasická doba, keď athénsky duch, kultúra, divadlo aj politika sa stali žiarivým predobrazom kultúry ľudstva na všetky nadchádzajúce veky. Tento nevšedný rozvoj Athén bol spôsobený hrdosťou nad tým, že sa podarilo poraziť Peržanov, a bohatstvom, ktoré Athény vymáhali od okolitých poleis – mestských štátov. Na toto bohatstvo dal Periklés vybudovať na Akropole hrdý symbol – Parthenón, v ktorom pokladnicu mala chrániť samotná patrónka mesta, panenská bohyňa Athéná.

Avšak aj túto najskvelejšiu dobu antiky – piate storočie pnl,  poznamenali vojny, tragédie a epidémie. Athény sa pustili do vojny so Spartou, mor zdecimoval obliehané mesto, a kríza athénskeho politického zriadenia zvaného „démokratiá“, tj. vláda slobodnej mužskej v Athénach narodenej populácie, viedla aj k odsúdeniu filozofa Sókrata na smrť. A tak prišlo 4. storočie, doba oslabených Athén, a o svoje miesto v hellénskych dejinách začala bojovať nová sila – „severské“ kráľovstvo Makedonia v oblasti pravouhlého ohybu gréckeho pobrežia, tam, kde je Chalkidiki a mesto Thessaloniki. Neďaleko Thessaloniky, západne od nej, sa nachádzalo kráľovské mesto Makedonie, Pella, odkiaľ sa začali výbojné kampane proti ostatným gréckym poleis. Filip Makedónsky, jeho syn Alexandros... Podarilo sa im dobyť Théby, potom aj Athény. Makedončania sa k hellénskej kultúre hrdo hlásili, veď Alexandra, keď bol ešte mladým princom, vychovával samotný Aristotelés, ktorý sa učil v Athénach u Sókratovho žiaka Platóna. O pôvodnom jazyku Makedončanov sa nevie veľa, pretože pravdepodobne veľmi rýchlo prešli na „attičtinu“ - prestížnu reč Athén, ale súdiac podľa niekoľkých zachovaných nápisov išlo o veľmi špecifické grécke nárečie. Alexandros dobyl celé Grécko, zjednotil ho pod svoju vládu, a pustil sa do pozoruhodného experimentu „dobyť celý svet“. Podarilo sa mu dôjsť až po rieku Indus, a celé oblasti Blízkeho a Stredného východu sa na niekoľko storočí dostali pod grécku nadvládu a hellénsky vplyv. Hovoríme o hellénistickej dobe.

   Od 3. storoča pnl však dostáva na skvelú Helladu zálusk Rím, a po krvavých vojnách sa napokon celé územie dostalo pod rímsku správu. Gréčtina sa však na týchto územiach udržala aj naďalej, a keď o pol tisícročia nato, v 4. storočí n.l., sa rímsky cisár Konštantín rozhodol opustiť Rím a vybudovať si úplne nový dvor „kresťanského cisára“ v prístave Byzantiu na Bospore, východná časť Rímskej ríše sa znova stáva centrom kultúry a západ – po dobytí Ríma Germánmi – sa dostáva do vleklej niekoľko storočí trvajúcej krízy raného stredoveku. Byzantská ríša ale pokračuje bez prerušenia ďalej. Čelí však, rovnako ako západ, nájazdom a inváziám sťahovania národov. Medzi vážnych nových nepriateľov Byzantskej ríše patrili aj – priznajme si to - južné predvoje Slovanov. Vďaka tomu sa však do severných končín hellénskeho kultúrneho okruhu dostávajú aj naši príbuzní, z ktorých sa neskôr sformovali národy Bulharov a Macedóncov. Bulhari síce odvodzujú svoj názov od turkického kmeňa, ktorý sa z Povolžia presídlil k ústiu Dunaja, podmanil si však územia, na ktorých vtedy žili už Slovania, a z prapodivného procesu miešania bulharskej panujúcej elity a slovanského obyvateľstva sa vyformovalo veľmi svojrázne slovanské nárečie, ktoré nemá skloňovanie, ale zato časovanie slovies je zložité slovanské, aj vrátane starých minulých časov, ktoré v iných slovanských jazykoch už medzitým pozanikali (napr. bulharsko-macedónske „dadoch“ = dal som).

Macedónci si v dobe slovanských národných obrodení 19. storočia prisvojili zemepisný názov Makedonie, a to z toho titulu, že ich južné osídlenie zasahovalo na územie tejto starej gréckej provincie. Väčšina územia dnešného štátu Macedónia sa však nekryje s územím historickej Makedonie – Makedonia je dodnes oblasťou, v ktorej sa nachádza grécka Thessaloniki (tj. Solún). Je možné teda chápať aj pobúrený grécky postoj, hlavne ak slovanská Macedónia si prisvojuje historické atribúty hellénskej Makedonie, ako Alexandra Veľkého, s ktorým nemajú veľa spoločného. Na druhej strane však, označenie národa Macedóncov, ako aj jazyka macedónčina, tu je už minimálne sto rokov. Vo všetkých lingvistických príručkách sa dočítame, že medzi slovanské jazyky patrí aj jazyk „macedónčina“ (alebo makedončina). Aj ked jazykové územie macedónčiny len sčasti pokrýva severné oblasti historickej Makedonie, tento jazyk, aj tento národ, sa už raz takto nazýva, tak pôsobí zvláštne, že by ho teraz bolo treba, na grécku požiadavku, nejako meniť a premenúvať. Gréci tvrdia, že Macedónci hrajú na iredentistickú strunu: majú vraj záujem usilovať o územie celej historickej Makedonie. Je to možné. A je ťažké hodnotiť a urobiť si svoj názor. Debaty s gréckymi priateľmi mi tiež nepomohli zorientovať sa v tejto otázke.

Mám k tomu však aj špecificky svoj, slovenský pohľad. Totiž, je pravdou, že územie, kde sa hovorilo slovansky, kedysi skutočne zasahovalo až do Thessaloniky. Makedonia v 9. storočí bola zmiešaná provincia, kde sa hovorilo aj po grécky, aj po „slověnьsky“, tj. jazykom, ktorý bol predkom dnešnej macedónčiny a bulharčiny. Avšak jazykom, v ktorom sa ešte aj slovansky skloňovalo: k „pobulharčeniu“ muselo teda dôjsť vo východnejších končinách tohto jazykového areálu.

   Keď niekedy okolo r. 862 dostal byzantský cisár Michailos list od nepatrného panovníčka Rastislava z nejakej - dovtedy iste neznámej - „Moravy“, v ktorom ho prosí o učiteľov, ktorí by na Morave nastolil pravú vieru a pravé zákonodárstvo, byzantský dvor si spomenul na učenca Konstantina, ktorý bol na podobné misie ako stvorený – nedávno totiž úspešne presvedčil o pravosti byzantskej kresťanskej viery turkických Kozárov naproti cez Čierne more – v oblasti Krymu a ústia Donu a Volgy. V staroslovienskych pamiatkach sa uvádza, že cisár Michailos oslovil Konstantina, pre jeho múdrosť úctivo prezývaného „Filosofos“, a jeho staršieho brata Methodia, slovami – „veď vy ste Solúňania, a Solúňania predsa všetci čistoslověnьsky hovoria“. Konstantinos a Methodios boli síce Gréci, ale ich thessalonický pôvod ich predurčoval k tomuto poslaniu. Uvažuje sa dokonca, že mohli mať matku Slovanku, a preto vedeli tak dobre „slověnьsky“. A tak sa thessalonická „slověnčina“ stala základom kultúrnej, náboženskej a zákonodárnej výpravy, na ktorú sa bratia podujali. Konstantinos sa pustil do prekladania Nového zákona do slověnčiny a, podľa jeho staroslovienskeho životopisu, prvé slová, ktoré preložil do thessalonickej „slověnčiny“, zneli: „Iskoni bě Slovo“ – preklad prvých slov Evanjelia podľa Jána: En arché én ho Logos (= Na počiatku bolo Slovo).

Takže my Slováci, ako aj Moravania, môžeme byť vďační náhode etnického vývoja Európy, že sa slovanská populácia dostala až tak ďaleko na juh do Makedonie a prenikla aj do jej metropole. V Thessalonike sa potom narodili bratia, ktorí nám priniesli kultúru hellénsko-byzantskú, o akej sa v tých časoch nesnívalo nijakému inému národu slovanskému. Ako prví zo Slovanov sme u nás mali literatúru v jazyku, ktorému rozumeli aj naši predkovia na Veľkej Morave a postupne si thessalonickú staroslovienčinu „pomoravčovali“ – tento vývoj by bol istotne viedol k vyformovaniu domácej literatúry v jednom z prvých literárnych jazykov post-antickej Európy. Nebyť, pravda, toho, že tak velebený kráľ Svätopluk po smrti Methodia všetkých jeho učeníkov vyhnal z Veľkej Moravy, a odsúdil tak náš národ na takmer anticky tragické čakanie na svoj spisovný jazyk takmer tisíc ďalších rokov...

Predkovia dnešných Macedóncov boli teda Slovania, hovoriaci nárečím, ktoré dôverne poznali aj Methodios a Konstantinos z Thessaloniky. A keď ich misia splnila svoje poslanie na Morave, vyhnaní staroslovienski učeníci prišli aj naspäť na juh – k Ochridskému jazeru, a tak kultúra, ktorú solúnski bratia pripravili pre nás, napokon zakorenila aj na juhu. A z týchto koreňov vyrástla aj identita dnešných Macedóncov. V slovenčine to máme jednoduché – môžeme odlišovať slovanských „Macedóncov“ od hellénskych „Makedončanov“, a slovanskú dnešnú „Macedóniu“ od gréckej „Makedonie“. Ale túto filigránsku jemnôstku, žiaľ, asi nemôžeme navrhnúť ani Grékom, ani Macedóncom, aby sa konečne prestali hádať a radšej sa zjednotili tak, ako by si to boli asi želali Konstantinos s Methodiom...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR JURAJA BERZEDIHO

Na východe je veselo. Len dokedy

Kalkulačka rozhodla. V Košiciach prídu o slovenské zápasy tisíce fanúšikov.

KOMENTÁRE

Katastrofa: Nikdy nebolo lepšie

Samotné fakty na víťazstvo nad populistami a demagógmi nestačia.

Píše Kristián Blaškovič - Fórum

Čím prekvapí Kim na stretnutí s Trumpom?

Kim sa chce vrátiť medzi ostatných svetových politikov ako ich rovnocenný partner.


Už ste čítali?