Athény – zopár tipov pre pútnika

Autor: Ivan R. V. Rumánek | 20.5.2017 o 21:01 | (upravené 20.5.2017 o 23:11) Karma článku: 5,24 | Prečítané:  365x

Sezóna sa začína, a ja sa chcem podeliť o skúsenosti z februárovej cesty do Athén. Ak nemáte radi horúčavy, nie je nič lepšie, ako navštíviť Helladu v zime. Lietadlo prešvenkne povedľa zasneženého Olympu a...

... a pútnik môže hľadať bájne sídlo Dia Olympského. Naozaj – kam sa podeli antickí bohovia... Ešte prebývajú v chrámoch, ktoré pre nich tak krvopotne budovali starí Gréci?

   Bola to moja prvá cesta do bájnej Hellady, ktorá ma fascinuje od detstva, a tak mi vyhrkli slzy nadšenia pri pohľade na zelené februárové pobrežie Attiky, v diaľke Eleusína s jej tajomnými obradmi bohyni Démétre, bližšie – oproti prístavu Peiraieus – rozložitý ostrov Salamína... Tam, v krivoľakej úžine medzi Salamínou a Peiraieom sa Grékom podarilo poraziť neuveriteľne masívnu prevahu perzského loďstva.

   Athénčania, ktorí si mohli byť istí, že Peržania zaútočia najmä na ich mesto, v odvete za porážku pri Marathóne pred desiatimi rokmi, sa pre istotu evakuovali na Salamínu. Len bezmocne sa mohli z ostrova prizerať na vzdialené plamene nad Athénami: Peržania ich mesto spálili a zrovnali so zemou! Vrátane chrámov na Akropole. Perzský šáh si dal vyniesť kreslo na vyhliadkovú horu nad Peiraieom, aby sa mohol kochať pohľadom na úžinu a pozorovať, ako sa jeho loďstvo – hádam konečne definitívňe – vysporiada s tými neuveriteľne odbojnými Hellénmi. Namiesto toho mu osud doprial desivý spektákel, ako ranné vetry v úžine, o ktorých smere moreplavní Gréci dobre vedeli, spriečovali perzské majestátne lode a grécke triéry ich jednu po druhej likvidovali. Úžina bola červená od krvi a všetky pobrežia naokolo boli posiate mŕtvolami vojakov perzskej armády. To sa stalo roku 480 pnl...

   Srditým Athénčanom víťazstvo pri Salamíne dodalo síl znova si postaviť svoje mesto a znova vybudovať na Akropole svoje chrámy. A tie tam odvtedy už stoja, vďaka čomu sa nimi može kochať aj dnešný pútnik. Za Perikla sa z Athén stala hrdá – postupne až pyšná – námorná veľmoc, a Periklovo storočie patrí k obdobiam svetových dejín, kedy sa na jednom mieste naakumulovala neuveriteľná tvorivá energia – stavebná, umelecká, politická aj filozofická. Pútnik dnešnou Athinou (svoje mesto dnes Gréci volajú jednotným číslom) sa stretáva s mestom mierne antickým, ale hlavne veľmi južanským, a tiež do veľkej miery orientálnym.

   Žil som v Ósake, Londýne, Bratislave aj Tókju, precestoval som ďalšie mestá sveta, ale Athina pre mňa bola príjemným novým – iným - zážitkom. Predovšetkým je tu na uliciach veľmi živo a veľmi pohodovo. Napriek tomu, že vo februári boli ulice plné prisťahovalcov – zjavne arabského aj indického pôvodu. Gréci v zime moc nekúria, a ubytovne prisťahovalcov zaiste tým menej, a tak títo muži chodili po uliciach, zháňajúc naplnenie a účel svojich dní. Videl som, ako ich majitelia obchodíkov zamestnávajú – zrejme brigádne. U takéhoto indického predavača máte potom výhodu, že sa s ním dohodnete po anglicky, pretože starý Grék po anglicky moc vedieť nemusí... Tí z Vás, ktorí máte chuť sa jednať – a jednať sa v Athine naozaj oplatí! – tak odporúčam naučiť sa aspoň základy z modernej gréčtiny. Hlavne by som odporučil sypať číslovky – základné aj radové (jeden, dva, aj prvý, druhý:énas, dýo, prótos, dhéfteros...), a tiež ich skloňovanie a rody (jeden, jedna, jedno – énas, mía, éna...). K tomu sa dosť hodia také základné slovíčka ako „toto“ – „hento“ (tútoaftó), „tu – tam“ (edhóekí), „áno – nie“ (né – óchi), chcem – máte? (thélo – échete?), môžem (...-ť) (boró (na...) ), ne-(mám) - dhen (écho). K tomu skloňovanie určitého člena, nejaké základné slovesá – ako "som, bol som, budem, mám, mal som, idem, pôjdem, prídem, budem", no a samozrejme základné civilizované výrazy, ktoré častejší návštevník Hellady už asi dobre pozná – prosím (parakaló), ďakujem (efcharistó)...

   Ale hlavne odporúčam zoznámiť sa s gréckou abecedou. Hoci pri turistických pamiatkach sú nápisy aj v angličtine a iných svetových jazykoch, predsa len sa človeku môže hodiť, keď si prečíta názov podniku alebo označenie tovaru. Grécku abecedu sme sa učili v škole na matematike a chémii, pamätáte? Ale s hrôzou som zistil, že moji dnešní študenti grécku abecedu vôbec nepoznajú. Ľudstvo hlúpne, to sa mi, žiaľ, znova a znova smutne potvrdzuje. Ale aj pre nás, čo sme grécku „alfabetu“ mali v škole, by som rád prezradil záludné tajomstvo gréckej abecedy. Viaže sa k tomu aj sympatická a nezabudnuteľná scénka z presláveného filmu s Annie GirardotUkradli torzo Jupitera! Pamätáte, ako Girardotkin manžel, univerzitný profesor z Paríža, sa tam pokúša dohovoriť s miestnou ženičkou? Súka zo seba vety v honosnej starovekej attickej gréčtine – vzorovým jazykom antických Athén, ktorý sa kultúrnou prestížou rozšíril do všetkých gréckych oblastí a viac-menej nahradil tamojšie nárečia. Ženička mu ale nerozumie ani slova. Nuž darmo, za dva-a-pol tisícročia sa každý jazyk „trošíčku“ zmení. Veď ešte pred nejakým vyše tisícročím sme my a Česi hovorili skoro identickým slovanským nárečím, a zoberme si, koľko z tejto slovančiny máme dnes nárečí, vrátane dvoch samostatných spisovných jazykov... S Konstantinom a Methodiom by sme sa ich staroslovienčinou, ktorú k nám doniesli z Thessaloniky, asi veľmi nedohovorili. Hoci obaja boli, zrejme už z rodiny, slovansko-grécky bilingválni a vedeli aj po latinsky, hebrejsky a Konstantinos sám aj ďalšie jazyky...

   Nuž, je len málo slov, ktoré by bez problémov rozumel dnešný Grék, keby povstali z hrobov athénskeho pohrebiska Keramikós hrdinovia antických Athén a prehovorili by svojou 2500-ročnou materčinou. Prevažná väčšina slov prinajmenšom posunula výslovnosť, alebo sa dokonca úplne vymenili za iné slová. Krásnym príkladom je grécke slovo pre „víno“: antickí Athénčania ho označovali akooinos, dnešní mu hovoria krasí: toto slovo pôvodne znamenalo „zmes, strik“, pretože Gréci nezvykli piť víno čisté, ale ho riedili vodou. A tento výraz pre zriedené víno napokon zovšeobecnel ako označenie vína.

   Čo sa výslovnosti týka, antické dlhéé, či už zatvorené (písané „EI“) alebo otvorené (písmeno „éta“ – veľké H, malé η ), splynuli a obe sa vyslovujú /i/. Preto aj dnešné „Athína“ ako moderná verzia názvu mesta. Pričom – tu pozor na prízvuk – s prízvukom na poslednej slabike – „Athiná“ – znamená bohyňu Athénu!

   Písmeno „théta“ (Θ, θ) znie ako neznelé anglické TH (AΘHNA, Aθήνα=Athína). Pritom znelé spoluhláskové písmená „beta“ (B, β), „gamma“ (Γ, γ) a „delta“ (Δ, δ), čiže antické spoluhlásky B, G a D, sa dnes vyslovujú ako trené: B je /v/. Γ je gh - „znelé ch“, tj. hláska, ktorú my Slováci prirodzene vyslovujeme – hoci si to neuvedomujeme – ak sa po slove, končiacom na –h alebo –ch, viaže nasledujúca samohláska alebo znelá spoluhláska. Napr. v spojení „boh je“/ „hrach je“ vyslovíme namiesto neznelého ch toto „znelé ch“, gh – no a práve táto hláska je dnešné grécke Γ. No a Δ sa vyslovuje ako znelé anglické TH (napr. the, this). Tiež si treba dať pozor na dvojicu písmen „chí“ (X, χ) a „ksí“ (Ξ, ξ). Hoci METAXA je /metaksa/, pretože ide o písanie latinkou. Kedysi, keď ma metaxou prvýkrát ponúkol kamarát Petros Caruchis, grécky študent, s ktorým sme sa delili o izbu na Mlynoch, sa nesmierne bavil, keď som názov nápoja prečítal - mysliac si, že je to nápis alfabetou - ako „metacha“...

   Grécke „ypsilon“ (Y, υ) prekonalo podobnú zmenu, ako v slovanských jazykoch: pôvodne, kedysi v mykénskych dobách, označovalo hlásku U (γυνή /guné/=žena) alebo glaid W (αυτός /autos/=ten, sám). Potom sa ale U v Athénach a v Iónii začalo vyslovovať ako /ü/ (/güné/), hoci W ostalo (/autos/). Potom – rovnako ako aj v slovenčine – toto „tvrdé y“ – splynulo vo výslovnosti s „mäkkým i“ (/giní/ x /avtos/). Na rozdiel od slovenčiny však, aj toto pôvodne „tvrdé y“ začalo mäkčiť rovnako ako „mäkké i“. V modernej gréčtine sa však pred /i/ nemäkčia D,T,N,L (okrem niektorých nárečí), ale G, K, GH a CH. Takže ak sa tieto spoluhlásky ocitnú pred /i/ (nech už je toto /i/ akéhokoľvek pôvodu - či už „EI“, „É“, „Y“ alebo „OI“), mäkčia sa, takže /gi/ znie skoro ako naše /ďi/. /ki/ znie ako /ťi/, /ghi/ ako /ji/, /chi/ znie ako v nemeckom „ich“. Podobne sa zmäkčujú pred samohláskou E (či už sa píše „E“ alebo „AI“).

   Ešte treba dodať, že Y vo svojej druhej hodnote – pôvodné /w/, sa dnes vyslovuje buď /v/ (AYPIO, άυριο /ávrio/=zajtra), alebo – pred neznelou spoluhláskou – ako /f/: AYTO, αυτό /aftó/=(hen)to. OY sa číta /u/.

   Starogrécke /h/, ktoré sa písalo doľava-vydutým apostrofom pred danou samohláskou, sa dnes ani nevyslovuje, ani nepíše. Takže antickéHellas, Helené, Homéros dnes znejú Elada, Eleni, Omiros. Niektoré slová sa dnes skloňujú inak, napr. Pnyx, klasické ľudové zhromaždisko, skalné priestranstvo pre všeľudové hlasovanie v athénskej „démokratii“, sa skloňovalo nepravidelne – tá Pnyx, na tej Pykne, ale dnešní Gréci hovoria „Pníka“. Eleusis, z Eleusíny – dnes je aj 1. pád pravidelný - Elefsína.

   A nadôvažok - u starogréckych slov v slovenčine označujeme dĺžňom dĺžku samohlásky, ale v gréckom písme tento „dĺžeň“ označuje prízvuk, a tento sa pre modernú gréčtinu dá využiť aj v slovenskom prepise, pretože v modernej gréčtine neexistujú dlhé samohlásky, takže nemôže dôjsť k mýlke.

   Uff - toľko krátke zaškolenie do záhad modernej gréčtiny! Ak ste sa zapotili, ale dospeli v mojom blogu až sem, tak Vám úprimne ďakujem za výdrž a priazeň! Teraz budem už len odľahčovať. A začnem hneď:

   Ako som už povedal - ešte nikde na svete som nezažil takú vyslovene pohodu a dobrú atmosféru, ako v uliciach Athiny! Gréci sú naozaj takí pohodoví, ako som to o nich celé roky počúval. Dokonca, ako povedala moja dobrá kamarátka Bea, ktorá do Hellady chodí často: „Oni aj keby im strecha padala na hlavu, ich to nerozhodí.“ Myslím, že to krásne vystihla!

   Keď som sa – po neuveriteľných 26 rokoch – stretol so starým intrákovým druhom Petrom Caruchiom, tentokrát v jeho domovskom meste Athine, jeho prvá otázka bola: „Čo povieš na Athény v úpadku?“ Nuž, keďže som tam bol prvýkrát, ťažko porovnávať. Tak či onak, duch Athiny si ma podmanil.

   Užíval som si túto uvoľnenú atmosféru ulíc mnohomiliónovej gréckej metropoly. Teda okrem Plaky – turistickej štvrti pod severným zrázom Akropoly! Kto ste tam boli, viete, o čom hovorím: tam Vás totiž stále oslovujú, volajú na Vás, kývajú na Vás, až sa tých otvorených Grékov nemôžete striasť a radšej odtiaľ chaoticky „pádite“, aby ste sa ich zbavili - opačný efekt, namiesto aby ste si tam niečo vybrali a naozaj kúpili. Obchodíky na Plake proste na moju introvertnú stránku slovanskej povahy neboli... A tak som si nepriniesol ani vázu zdobenú klasickým athénskym spôsobom ani zmenšeninu niektorej slávnej antickej sochy. Možno nabudúce. Keď tam bude viac turistov a ja nebudem tak na rane orlím obchodníckym očiam. (Zato som si priniesol vynikajúci olivový olej, neuveriteľné olivy a výbornú ovčo-koziu fetu...)

   Pútnik, zastaň a venuj svoju chvíľku bájnym miestam a ľuďom, ktorí tadiaľ pred tisícročiami kráčali. Darujte si ten čas a v pokoji si poprečitujte tabuľky pri archeologických pamiatkach. Okrem márnych chtivých desiatkach fotiek Parthenónu na Akropole či Héfaistónu na Agore, prečítajte si pripomienku pradávnych čias a nechajte v sebe zafungovať stroj času, ktorý Vás prenesie do tej krásnej Periklovej doby klasických Athén. Do dní, keď sa v Dionýsovom „theátre“ na južnom svahu Akropoly hrala premiéra takýchPeržanov, v ktorých sa majster Aischylos pokúsil pozrieť na krvák pri Salamíne – a to čerstvo, hneď niekoľko rokov po udalosti - pohľadom perzskej kráľovnej-matky a ostatných žien a matiek v ďalekej Perzii, ktoré tŕpnu, či sa ich muži a synovia vrátia – a nevrátili sa.

   Tam, kde athénske publikum za jarných Veľkých dionýsií prvýkrát zhliadlo tragédiu Oidipoda či Médeie, skvosty dramatických básnikov Sofokla a Eurípida, ktorými sa na svojich scénach dodnes hrdia všetky divadla sveta!

   A na Agore, pred pôdorysom antickej väznice, spomeň – „pútniče“ - na filozofa Sókrata, ktorý tam trávil svoje posledné dni, odsúdený na smrť bolehlavom – tragédia tentokrát nie hraná, ale skutočná, jeden z justičných omylov ľudsky omylnej a nikdy-nie-dokonalej „démokratie“. Platón, jeden zo Sókratových žiakov, túto tragédiu tak zle niesol, že dlhé roky blúdil gréckym svetom, odmietajúc sa vrátiť do rodiska, a kompiloval dialógy, v ktorých písomne evokoval spomienky na Sókratove živé rozpravy s jeho oponentmi v uliciach Athén a na Agore. Napokon sa Platón predsa len domov vrátil, a kus za hradbami mesta, v Akadémovom háji, rozvil učilište – „Akadémiu“, kde pokračoval v svojej spisbe aj vo vyučovaní žiakov, medzi ktorými bol aj Aristotelés... A tak sa násilne umlčané svetielko sókratovského hľadania „Pravdy“ zachovalo, a ako sviečka od sviečky sa prenáša cez filozofov a cez Platónove texty až do dnešných dní komukoľvek, kto chce počuť...

   Cesta to Athén je nie len cestou ďaleko na juh, ale aj púťou ďaleko dozadu proti prúdu času, nahor riavami storočí. Poskytne šancu vnútorne prežiť to veľké Periklovo storočie, aj uvedomiť si márnosť, keď sa to všetko stratilo, pochované v hĺbke dvoch-troch metrov pod úrovňou dnešnej Athiny.

   Napriek všetkej tej márnosti však - ľudia, ktorí tam žijú, sa dodnes podobajú tým nádherným sochám, ktoré spodobnili ich pradávnych predkov. Títo ľudia tam dodnes hovoria tým istým jazykom - dodnes živým, a živo metamorfovaným. A to je - keď sa to vezme globálňe, vzhľadom na to, ako dejiny videli celé národy a jazyky povstávať z anonymity a zasa upadať v prach zániku - vlastne zázrak...

   „Grécky zázrak“, ako napísal náš veľký znalec antiky Vojtech Zamarovský...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Nebuď buzerant, zmláť manželku (píše Michal Havran)

Vy to viete, vy muži z Tvrdošína, čo pochodujete a zneužívate vieru, aby ste ľudí vydesili.


Už ste čítali?