Bohéma - a čo z nej urobili

Autor: Ivan R. V. Rumánek | 12.3.2017 o 10:27 | (upravené 26.3.2017 o 20:40) Karma článku: 4,25 | Prečítané:  985x

Po prvom diele som sa chcel vyjadriť, ale povedal som si, že uvidím, aké budú ďalšie diely. A v priebehu sledovania celého seriálu sa vysypalo vrece s reakciami, tak som si povedal, že tá moja už nemá zmysel. Ale –

- nakoniec prečo nie?

Bohéma! Tak vábny názov, a také sklamanie. Keď som v prvom diele videl „Janku“ – malú dcérku Zdeňka Štěpánka v intímnej rodinnej scéne, povedal som si, že určite pani Janu Štěpánkovú oslovili a mali možnosť sa o nej podozvedať rozličné detaily z ich súkromného rodinného života.

Ako počúvam, vôbec nie – ba práve naopak, pani Jana Štěpánková sa vraj vyjadrila, že sú tam vyslovené klamstvá. A takto sa vyjadrujú aj mnohí ďalší, ktorí sú buď pamätníkmi tých dní, alebo priami potomkovia aktérov seriálu.

Keď som prvýkrát počul, že Česká televízia uvedie seriál pod názvom Bohéma, z prostredia predvojnového Barrandova, srdečne som sa zaradoval. Mal som tú česť osobne poznať pani Zitu Kabátovú a prečítal som si spomienkovú knihu jej, ako aj jej kolegýň, a viem, že 30e roky na Barrandove boli atraktívnym mondénnym prostredím, vrátane barrandovskej terasy nad Vltavou, kde hviezdy aj obyčajní ľudia spolu posedávali v slávnej reštaurácii. Život barrandovských „hviezd“ nebol ešte predobrazom neskoršieho hollywoodskeho zhýralého života zúfalcov, ktorých bez úvodzoviek označujeme za hviezdy. Preto tie úvodzovky pri hviezdach barrandovských. Boli to ženy a muži, ktorí vyrastali ešte v pomerne skromných pomeroch poznamenaných chudobou počas 1. svetovej vojny, a táto skromnosť platila aj v lepších, bohatších rodinách. Preto aj ich mondénny život filmových hviezd bol triezvejší, nepoznamenaný ešte neskoršou rozháranosťou, ktorou niektoré médiá prezentujú životný štýl súčasných hviezd. Herci prvorepublikového filmu točili aj niekoľko desiatok filmov ročne, mali sa teda čo obracať, a kostýmy si museli kupovať sami. Ich spoločenský život sa vyznačoval veselosťou, často aj spevom – ako zdôrazňuje Lída Baarová. Takáto veselosť sa zo súčasného života vytráca. Veselosť, tanec a spev nám ukradli médiá – a dnes sa už poväčšinou na veselosť len pozeráme – ako sa ľudia bavia, ako tancujú, ako spievajú (aj ako sa milujú...). Pozeráme sa na to v televízii, na nete, a mladí ľudia sú hudbou zahltení zo svojich mobilov a sluchátiek. My sami sa už málokedy veselíme, málokedy tancujeme, zriedkakedy spievame. Médiá nám ukradli veselosť.

Prvorepublikoví ľudia sa ešte vedeli veseliť, smiať, tancovať a spievať. Ukončenie svetovej vojny a založenie našej novej republiky vyvolávalo vo väčšine ľudí nádej a skutočnú životnú radosť. Mladí aj starí cvičili v Sokole, spievali, tancovali. Nemali bežne na stole olivy ani francúzske vína, ale zato aktívne prežívali životnú veselosť. A tá určovala aj život barrandovskej bohémy. Tešil som sa, že seriál pokryje práve toto obdobie - obdobie večierkov, flámov, lások reálnych aj filmových, a že prenesie na plátno nespočetné historky a klebietky pamätníkov tej éry.

Bum! Vôbec nie, páni! Napriek názvu „Bohéma“ to muselo zasa byť o vojne. O napätí. O zle. O hnuse. Toto ma sklamalo najviac. Prečo nevzali tvorcovia tie vábne 1930e roky a neposkytli príjemný, milý a zábavný seriál, bez vulgarity, nízkosti a hnusu, len s láskyplným prístupom, aký sme nedávno mali možnosť vidieť v britskom seriáli Pán Selfridge?

Mr Selfridge však bol urobený s anglickým životným prístupom. A Bohéma bola urobená s životným prístupom naším. Kult hnusu u nás vládne naďalej. Viac bol citeľný na Slovensku, ale krôčik po krôčiku akoby prevažoval aj v kultúre českej, ktorej sa dlhé roky darilo mu viac-menej vzdorovať. Prečo pre pútavosť musí byť buď vojna alebo niekto zabitý? Tu zo mňa hovorí moja neobľúbenosť kriminálok. Mám rád filmy z bežného života. Nebavia ma filmy, ktoré umelo nadrábajú dramatickosť tým, že musí niekto najprv zomrieť, aby sa veci hýbali. Nuž a Bohéma – námet, ktorý sľuboval toľko príjemných zážitkov – sa skĺzol týmto istým dekadentným smerom. Vojny a násilia tam bolo habadej, dokonca už prvý diel bol poznačený vojnou. Myslím si, že by oveľa výraznejšie vyvstala hroznosť vojnovej doby, keby predtým aspoň polovica seriálu bola práve o príjemnosti predvojnových rokov.

Ale čo sa dalo čakať, keď tvorcovia čerpali LEN Z DVOCH KNÍH??? Pritom česká literatúra doslova oplýva osobnými memoármi hviezd tej éry, kde plasticky a pútavo vyvstávajú prvorepublikové dni. Stačilo by si zobrať autobiografiu takej Mandlovej, Kabátovej, prípadne spomienkové knihy o ďalších hercoch a filmových tvorcoch. Veď hádam neexistuje v Česku herec staršej doby, o ktorom by nebola napísaná aspoň jedna kniha, nebol natočený aspoň jeden dokument.

Tvorcovia si to náramne zjednodušili, zobrali si len dve knihy, na základe ktorých vybudovali obraz danej éry, čím celý svoj projekt spotvorili. Ich postavy vyznievajú strnulo, všetci aktéri sú stále akoby pod elektrickým šokom, ani jeden spontánny moment. Akoby všetci počas celého deja len hlboko rozmýšľali, čo urobiť v nasledujúcej chvíli, čo povedať. Takáto napätosť v hercovom prejave je typická, a vyžadovaná, od hercov klasickej japonskej drámy nó. Ale v českom seriále z 20. storočia scény s nóovým napätím pôsobia strnulo. Asi sa tým malo vyjadriť spoločenské napätie, ale – takto ľudia určite nereagujú. Aspoň nie stále.

Zahrávanie si so zmesou histórie a fikcie je ospravedlniteľné pre dávne doby. Je však nedostatkom pri stvárňovaní doby, ktorej pamätníci ešte žijú a mohlo by sa im dostať sluchu. Tvorcovia túto možnosť nevyužili. Nespýtali sa pani Štěpánkovej, ako si pamätá svoje detské dni... Na druhej strane nesporným prínosom seriálu bol otrasný osobný príbeh Miloša Havla - mimochodom výborne podaného (Jaroslav Plesl).

Určite je obdivuhodný výkon tých hercov, ktorí mali neľahkú úlohu spodobniť svojich dávnejších a tak preslávených kolegov. Taký Vlasta Burian bol zahraný vrcholne profesionálne, Jaroslav Marvan z vnútra svojho predstaviteľa vyslovene „vyžaroval“. Tvorcovia mohli využiť šťavnatý trik, že by sa na natočených ukážkach a na plagátoch zjavovali skutočné tváre prvorepublikových hercov, čo by bolo veľmi zaujímavé a až chvejivo "meta-realistické". Nápadov, čo by sa bolo dalo urobiť inak, má však asi každý divák priehrštím a netreba tu vymenúvať práve tie moje. Je mi len ľúto všetkého, čo sa, podľa mňa, mohlo urobiť inak, autentickejšie alebo lepšie. Dej seriálu bol svojím vlastným spôsobom pútavý. Ale to mohol byť kľudne príbeh inomenných hercov a bol by rovnako pútavý a šokujúci. Použiť naň mená reálnych hviezd prvorepublikového filmu preto vyznieva ako gýč. A tvorcovia ani z desatiny nevyužili obrovský potenciál, ktorý tieto historické postavy nesú. Tento potenciál bol, jednoducho, zabitý.

Zasa jedna – premrhaná obrovská šanca...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Beaty Balogovej

Kedy vyberieme Nagyiku z truhly? Nevieme hovoriť o smrti

Na príchod dieťaťa sa systematicky pripravujeme, ale umieranie ukrývame ako nejaké zlyhanie.

Píše Táňa Sedláková - Fórum

Ak by nás Fico naučil všímavosti k ženám

Keď budú mať staršie ženy lepšie miesto v spoločnosti, ružičky od lídrov odmietnu.


Už ste čítali?