reklama

Škótsko a jeho jazyky (Keltika 2)

Pri nedávnom škótskom referende o samostatnosti určite nejednému zišla na um otázka - ako sa vlastne rozpráva v Škótsku?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

O škótskom jazyku asi veľa ľudí nepočulo...

Pritom niečo ako „škótčina“ skutočne existuje. Označuje sa týmto termínom jazyk, ktorý je príbuzný angličine, je teda germánskeho pôvodu a vyvinul sa z ranostredovekých severoanglických nárečí, ktoré prenikli až do Škótska. Otázne však je, aký jazyk by sa mal stať oficiálnym a štátnym jazykom v prípade, že by sa Škótsko bolo naozaj osamostatnilo. V tejto krajine sa totiž rozpráva niekoľkými jazykmi a ani jeden z nich nemá takú rozhodujúcu prevahu, prestíž alebo tradíciu, ktorá by ho vyzdvihovala v porovnaní s ostatnými.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Popri škótčine (Scots) sa v Škótsku hovorí anglickygálsky. Názov tohto posledného jazyka je treba odlišovať od galčiny, ktorou hovorilo keltské obyvateľstvo antického Francúzska. Gálčina (Gàidhlig [gálik]) je rovnako ako galčina keltský jazyk, ale podobnosť názvov týchto jazykov nie je priama – dá sa prirovnať k podobnosti mien u iných národov, ako že sa nemeckí Sasi líšia od Anglosasov, či lužickí Srbi od juhoslovanských Srbov a Slováci od Slovincov. Platí tu do istej miery nomen est omen, ale len veľmi vzdialene. Keltskí obyvatelia dnešného Francúzska sa delili na mnoho kmeňov, z ktorých každý mal svoje vlastné meno; avšak Rimania ich volali hromadne „Galli“ a ich krajinu „Gallia“, z čoho pochádza potom francúzske Gaule.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Nie je vylúčené, že ethnonymonGallus môže súvisieť aj s názvom keltskej vetvy, ktorá osídlila Írsko. Staré írske mýty zvané scéal [škél] naznačujú, že predkovia Írov osídlili tento ostrov (*Piwerió – Hériu - dnes Éire) odniekiaľ od juhu, takže je možné, že príšli z končín južnej Gallie (náročky tu zachovávam písanie dvojitého „ll“, pretože je dôležité pre nasledujúcu etymológiu); mohli tiež prísť z Iberského polostrova. V každom prípade však mohli byť príbuzní kontinentálnym Gallom. Nazývali sa Goideli.

Je možné, že latinský tvarGall- vystihuje práve pôvodnú podobu, ktorá mohla byť Gadl- a ktorá v latinskej verzii dala Gall-, kým predkovia Írov svoje meno vyslovovali s typickou keltskou palatalizáciou (ktorú majú spoločnú so Slovanmi): nominatív plurálu Gadli vyslovovali mäkko ako Gaďľi, Goďľi, čo sa neskôr, keď prijali latinskú abecedu na zápis svojho jazyka, zapisovalo pomocou predveseného „i-“, čiže „GOIDLI“. Ďalšou významnou keltskou fonologickou zmenou bola lenícia, keď sa spoluhlásky medzi samohláskami „zoslabovali“ – lenovali, a mäkké ď sa vyvinulo do j, takže z GOIDLI [goďli] sa vyvinulo GOIDHIL [gojľ], z čoho pochádza aj anglické – a z toho aj slovenské - pomenovanie starých Írov – Goideli.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Goideli sa teda rozšíril v *Piwerióne – Éirinne, tj. Írsku, kým na susednom ostrove Británia sa zasa rozšírili Kelti inej skupiny, zvaní Britoni (alebo Briti – ale tento druhý názov pomenúva aj poddaných Spojeného kráľovstva, takže pre terminologickú presnosť je lepšie to rozlišovať). Podľa Britonov pomenovali Rimania aj ich ostrov –Britannia. Britonskými nárečiami rozličných kmeňov sa v rímskej dobe hovorilo po celej Británii; záhadou je tu len severský národ Piktov, ktorých pôvod nie je celkom jasný, ale časť názorov sa prikláňa k možnosti, že tiež patrili k britonským etnikám. Pikti obývali práve oblasti dnešného Škótska a severného Anglicka a pre Rimanov, ktorí dobyli južnú Britániu, predstavovali neustálu hrozbu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Írski Goideli sú známi tým, že „zachránili európsku civilizáciu“ v dobe sťahovania národov. V „Éirinne“, ktorá bola vďaka svojej polohe mimo deštruktívnych pohybov hektických storočí raného stredoveku, sa zachovala značná časť klasickej, hlavne rímskej, vzdelanosti. Kresťanstvo síce do Írska priniesol porímčený Briton Patrikius – Naomh Pádraig [név pádreg], ako ho Íri v svojej materčine volajú, ale Goidelom sa podarilo zachovať aj svoj folklór v pôvodnom jazyku. Tým sa v Írsku zachovala jedna z najstarších „barbarských“ (tj. nerímskych a negréckych) slovesností Európy, bohatých mýtov a legiend –škélov a balád. V Írsku prekvitala najranejšia stredoveká literatúra a vzdelanci a misionári z Írska potom putovali na východ – do Británie a na kontinent a pomáhali tam zakladať a zveľaďovať stredoveké strediská kresťanstva a literatúry – civilizácie. (Hovorí sa tomu "íro-škótska" misia, ale v skutočnosti to boli Íri, ako uvidíme o chvíľu.)

 Bohatú ústnu slovesnosť mali aj Britoni, kultúrne zveľadení paradoxne najprv krutým rímskym dobytím, ale následne vplyvom rímskej kutlúry. Britoni prijali latinské písmo, do britonského jazyka sa dostalo veľa výpožičiek z latinčiny a mnohí Britoni sa stali hovoriteľmi latinčiny. Walešania, ktorí sú ich potomkami, konkurujú Írom v primáte o najstaršiu barbarskú literárnu tradíciu: dodnes sa zachovali staré britonské eposy ako Gododdin, opisujúce boje v dnešnej oblasti anglicko-škótskeho pomedzia. Mnoho Britonov sa zrejme identifikovalo s ethnonymom Combrogi, tj. „Krajania, Súkmeňovci“, ktorého pozostatkom je názov severoanglického kraja Cumbria a dnešné endonymické označenie Walesu Cymru [kamri] (latinsky Cambria).

 Z tohto obdobia sa však vie len veľmi málo o tom, čo sa etnicky dialo v Škótsku. Isté je, že tento názov krajiny je podivuhodným historickým a etnologickým OMYLOM. „Scoti“ bol totiž názov istého goidelského kmeňa z Írska, ktorý napadol Rimanov v Británii. Rimania teda pojmom Scoti pomenúvali najprv Írov. Tzv. „írsko-škótska misia“, o ktorej sa hovorí aj v súvislosti s najstaršou prehistóriou nášho národa a našej krajiny, vrátane pôsobenia „Škóta“ Virgila v Salzburgu, je teda len zavádzajúci pojem, pretože išlo o Írov – goidelských mníchov z Írska, ktorí sa v ranom stredoveku dostali až do blízkosti našich končín strednej Európy. Svätý Gallus zanechal aj u nás svoju stopu tým, že jeho meno, vyslovované zrejme /Gaulus/ (vývoj tvrdého Ł do W nie je len špecialitou poľštiny), dalo GaulъGavlъ – Havel.

 K významnej zmene dochádza na samom úsvite stredoveku: Goideli – alebo v týchto dobách už „Gaeli“ (v súvislosti s fonetickým vývojom ich ethnonyma) postupne osídľujú aj ostrovy na severovýchod od írskych brehov (Hebridy), až sa dostanú priamo na brehy dnešného severozápadného Škótska. Gaeli tradične volali svoj susedný ostrov – Britániu – názvomAlba, a škótske brehy boli pre nich vlastne najbližšou Albanou, ktorú mali k dispozícii. Alba, podobne ako Éire, je ženského rodu a je n-kmeňom, čo znamená, že pri skloňovaní sa objavuje kmeň končiaci sa na –n (podobne ako naše plemä – od plemena). Genitív je Alban, rovnako ako u latinskej podoby (tá) Albió – z Albióny. Keďže v Británii bola latinská vzdelanosť, vžilo sa pre týchto nových osídlencov staré latinské označenie Scoti (ktoré prevážilo hlavne v angličtine a cez ňu vo všetkých ostatných jazykoch sveta). Títo sa šírili na východ a juh, osídľujúc ďalšie a ďalšie kraje severnej Británie. Dnešné Škótsko sa napokon jazykovo rozdelilo na dve časti: v severnej polovici tamojšie jazyky – kumbričtinu a piktčinu – postupne nahradila materčina Gaelov - gaelčina, ktorú si priniesli z Írska, kým na juh od rieky Forth (ústiacej v Edinburghu) starú britončinu nahradilo angelské (od „Anglov“) northumbrijské nárečie.

 Gaelské dobytie napokon viedlo k vyformovaniu Škótskeho kráľovstva, ktoré sa od 9. storočia nazýva Alba. Kráľ Škótska –rí Alban – sa v latinčine označoval rex Pictorum, neskôr rex Scotorum, a z toho potom v angličtine King of Scots (kráľ Škótov), tradičný titul používaný až do r. 1707.

 Ako sa však do Škótska dostala angličtina, ktorá je dnes, v niekoľkých verziách, najviac používaným jazykom tejto krajiny?

Do 13. storočia sa angelskými nárečiami rozprávalo len v južnom Škótsku, kým gálčina (škótska verzia gaelčiny) bola jazykom škótskeho dvora. Svoje miesto tu mala aj francúzština, na jednej strane jej normandská verzia v súvislosti s normandským dobytím Anglicka, na druhej strane aj parížska dvorská francúzština v súvislosti so škótsko-francúzskym paktom o vzájomnej pomoci v prípade napadnutia Anglickom, tzv. Auld Alliance uzatvorenou r. 1295. Namiesto latinského označeniaAlbion sa vytvorila nová latinská obdoba – Albania (z toho neskorší názov vojvodstva Albany), ktorou sa označovali gálsky hovoriace územia na sever od rieky Forth; na juh od Forthu sa čoraz viac šírili anglické nárečia. Navyše za Márie Stuartovej r. 1560 bolo Škótsko vyhlásené za protestantskú krajinu, čím sa odvrátilo od dovtedajšieho tradičného spojenectva s Francúzskom a pridalo sa k Anglicku.

 Dá sa teda povedať, že Škótsko bolo počas celej svojej histórie jazykovo rozdelené, v novoveku to bolo rozdelenie - gálsky hovoriaci sever (Gaeltacht, po anglicky Highlands - Vysočina), a oproti nemu juh, v ktorom prevládli anglické nárečia. Pojem „škótčina“ (po anglicky Scots) posunom svojho významu presne kopíruje jazykovo-historickú realitu Škótska: v stredoveku označovala gálčinu, ktorá však postupne stráca charakter národného jazyka Škótov a od 16. storočia pojem škótčina označuje svojrázne anglické nárečie, ktoré si v južnom Škótsku vytvorilo pravopis výrazne odlišný od londýnskej angličtiny a nadobudlo funkciu nového národného jazyka Škótov. (Napr. kým po anglicky sa píšeborough, po škótsky sa píše burgh, hoci ide o to isté slovo s rovnakou výslovnosťou – označuje „mesto“ ako stredovekú právnu jednotku.)

 Vďaka kontaktom s Anglickom vzrastá v Škótsku vplyv londýnskej angličtiny a po spojení Škótska s Anglickom pred tristo rokmi sa južná angličtina všeobecne prijala za spisovný jazyk aj v Škótsku. Škótčina, popri vysočinskej gálčine, sa tak stala symbolom škótskej identity zoči-voči spojenému kráľovstvu, v ktorom dochádzalo ešte viac k národnostnému premiešavaniu Škótov a Angličanov. Mnohí Škóti sa usadili v Londýne a podieľali sa na vzdelanostnom, vedeckom a ekonomickom rozkvete Spojeného kráľovstva v osvieteneckom 18. storočí. So vznikom európskeho nacionalizmu sa rodí aj v Škótsku hnutie sa národnú identitu; jeho nástrojom sa však nestala keltská gálčina, ale práve germánska škótčina v jej literárnej podobe, ktorú pestoval svetoznámy básnik Robert Burns a veľkým zástancom bol aj Sir Walter Scott. Škótčinu pozná každý anglista minimálne z názvu najslávnejšej piesne z etnografického zberu Roberta Burnsa,Auld Lang Syne, kde prvé dve slová zodpovedajú anglickým oldlong. Škótčina si však doteraz nevybojovala dominantné postavenie voči svojej súperke angličtine a situácia sa vyvinula tak, že nejeden Škót hovorí škótčinou, gálčinou aj niekoľkými verziami angličtiny.

Pôvodný gaelský jazyk v Írsku a v Škótsku sa prirodzenou rozlukou postupne rozpadol na dve verzie, írsku a škótsku. Z prvej napokon vznikol jazykgélsky (Gaeilge [géľige], známejší ako „írčina“), z druhej gálsky (Gàidhlig [gálik]). Obidva jazyky sú dodnes veľmi podobné a navzájom zrozumiteľné – hovorí sa, že keď sa v Amerike stretli Škóti z Vysočiny s vidiečanmi z Írska, bez problémov spolu konverzovali gélsko-gálsky. Dnes však obe verzie najviac odlišuje asi pravopisná norma – gálčina sa pridŕža klasickejšieho historického pravopisu, kým gélčina v samostatnej Írskej republike (Poblacht na hÉireann [poblacht na héřen]) do istej miery zdemokratizovala – zjednodušila – tradičný zložitý historický gaelský pravopis.

Pre porovnanie: kým v gálčine slovo „vnuk/vnučka“ sa dodnes píše „ogha“, po gélsky je to „ó“ – pričom obe sa vyslovujú [úa]; v jeho skrátenej podobe poznáme toto slovo ako súčasť gaelských priezvisk: Ó Néill [ó ňéľ] apod. . Vidíme to aj v ethnonyme – škótsky pravopis ešte stále dodržiava archaické „dh“ (Gàidhlig), hoci sa tam táto spoluhláska už minimálne tisíc rokov nevyslovuje, kým írska gélčina pravopis zjednodušila (Gaeilge). Na druhej strane sa zas rovnako písané slovo vyslovuje odlišne:Alba sa v Írsku vyslovuje [αlbə], kým Škóti si to vyslovujú [aləpə].

Mnoho zo Škótov, ktorí žijú v Anglicku, hlavne v Londýne, je hovoriteľmi jednej z najčistejších angličtín, s akou sa tam môžete stretnúť. Ale - prídete do Škótska, a ste stratení. Čoraz viac ľudí tam vraj vedome pestuje svoju škótčinu (Scots), ale aj tí, čo hovoria po anglicky, rozprávajú s veľmi silným škótskym akcentom, čo znamená, že ich angličtina je často aj pre Angličana cudzím nezrozumiteľným jazykom. Dá sa však naň zvyknúť, a niektoré črty škótskeho akcentu angličtiny potešia aj Slováka či iného cudzinca: v škótskej angličtine totiž neprebehli mnohé výslovnostné zmeny, ktoré sa udiali za posledných pár storočí v londýnskej angličtine, čím jej pravopis ostal taký odlišný od reálnej výslovnosti. Škóti však tieto zmeny neprijali, a napríklad svoje priezvisko Murdoch vyslovujú presne tak, „ako sa píše“ a ako by ho prirodzene prečítal aj angličtinou nepobozkaný Slovák. Historické severoškótske vojvodstvo Albany, ktorého názov pochádza, ako sme si ukázali, z prastarého goidelského názvu Británie, vyslovujú tiež tak, ako je napísané, a nie /ólbəny/, ako to vyslovujú Angličania.

Nuž, aký bude osud škótskych jazykov, ukáže budúcnosť. Je však možné, že Škótsko v snahe o autonómiu pôjde cestou jazykovej separácie a bude si pestovať jazykovú normu odlišnú od anglickej. V Európe vznikne zasa jedna nová jazyková hranica, aj keď nepochybujem, že po anglicky sa bude aj naďalej v Škótsku dať ako-tak dohovoriť...

Ivan R. V. Rumánek

Ivan R. V. Rumánek

Bloger 
  • Počet článkov:  72
  •  | 
  • Páči sa:  144x

Τί δεῖ με χορεύειν; Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu