Je zvláštne, k čomu všetkému ešte zakomplexovanosť nášho národa povedie a čoho sa ešte dočkáme. Autor knihy o sebe píše, že je človek žijúci v cudzine a pri výskumoch pochodivší celý svet, a napriek tomu je jeho kniha plná osobných invektív na konkrétnych slovenských historikov, ktorým nevie odpustiť, že ich názory sú diametrálne odlišné od jeho vlastných, a jeho polemika s nimi je na úrovni slovenskej podhorskej krčmy, nie na úrovni scestovalého svetaznalého človeka, ktorý by mal šajn o gentlemanskej korektnosti.
S tým súvisí aj ďalšie hľadisko – a to hlavná téma knihy. Autor sa zo všetkých síl snaží vyvrátiť, že Slováci vznikli v 5. storočí v Karpatskom oblúku, a robí tak za cenu toho, že degraduje všetky ostatné slovanské národy na akýchsi odkundesov a jedine Slovákov považuje za skutočných Slovenov, ktorí tu, na tomto území, žijú už 5 tisíc rokov. Iróniou jeho argumentácie je, že používa slová modernej tamilčiny: hoci neustále zdôrazňuje, že je to najstarší drávidský jazyk, používa tamilské slová v ich modernom znení na vysvetlenie vzniku niekoľko tisíc rokov starých slovenských slov... Navyše, jeho argumentácia, o ktorú sa v knihe snaží, je úplne zbytočná, pretože nikto predsa netvrdí, že Slováci vznikli v 5. storočí! O piatom storočí v súvislosti so Slovákmi sa hovorí iba v tej súvislosti, že práve z tejto doby máme na základe rozličných údajov istú jasnú predstavu, že predkovia Slovákov už mohli na našom terajšom území vtedy byť. Ale samozrejme, že boli aj predtým, a to nikto nepopiera. Národ predsa nevznikne len nejako „kde-sa-vzal, tu-sa-vzal“ – to netvrdí nikto z Hromníkom tak nedôstojne vysmievaných „protivníkov“. Proste – iba o predkoch Slovákov PRED touto časovou hranicou akosi nevieme. Nevieme, či žili na Slovensku, popri Germánoch či Keltoch, alebo niekde za Karpatmi, odkiaľ postupne na slovenské územie prichádzali... Navyše Hromník za Slovenov pokladá len Slovákov žijúcich tu u nás, pritom vôbec nevysvetľuje, prečo ľudia, ktorých my Slováci nazývame Slovincami, sa označujú (sami seba) presne rovnako ako my: hovoria „slovensk-ym“ jazykom, ich žena je „Slovenka“ a ich muž je „Slovenac“. Ak sú jediní pravoverní Sloveni na Slovensku, tak ako to, že je ešte aj druhé Slovensko – „Slovenija“, kde sa tiež hovorí „slovenski“? To by bola otázka, ktorú by som sa rád pána Hromníka spýtal...
Prelistoval som celou knihou v úprimnej snahe nájsť nové objavy, ktoré by mi rozšírili moje vlastné osobné skúmanie koreňov nášho národa. Ako jazykovedca ma tieto otázky pochopiteľne zaujímajú a fascinujú. Ale dokazovať prítomnosť Slovákov na našom území v podstate len tým, že niektoré slovenské slová a slovenské zemepisné názvy sa dajú pripodobniť slovám modernej tamilčiny, je skutočne pritiahnuté za vlasy. V čom vidí Cyril Hromník dôkaz starobylosti Slovákov na našom území, ak odvodí, že Slovania sami seba nazvali nejakým cudzím tamilským sol-véni? Ja osobne v tom nevidím nijaký argument.
V Japonsku tiež sú jazykovedci, ktorí hľadajú pôvod japončiny v drávidčine, a dokazujú to podobnou argumentáciou, ako je metóda Hromníka: odvodzovaním starojaponských slov na základe podobnosti s modernými slovami dnešnej tamilčiny. Ktovie, keby sme to zobrali štatisticky, tak možno by sa našlo, že niektoré z japonských detamilizmov sú zhodné so slovenskými detamilizmami, čím by sa japončina so slovenčinou krásne prepojila; a už by nebolo treba úsilí desiatok lingvistov, ktorí sa usilujú hľadať korene japončiny, nie jeden, ale viaceré – všetky tie „pred-japončiny“, z ktorých sa potom, v izolovanosti na východných ostrovoch, vyformovala definitívna predkyňa dnešnej japončiny. Genéza jazykov je veľmi komplikovaný proces, a často rovnica „jazyk = národ“ vôbec neplatí. Francúzi sú v podstate Kelti, ktorí prebrali zle vyslovovanú vulgárnu latinčinu. Holanďania a Flámi sú zasa dva odlišné národy, hoci hovoria tým istým jazykom. Rovnako ako Chorváti a Srbi. Takže - aplikujúc neexistenciu tejto rovnice na Slovákov, dá sa hypotetizovať, že to, že hovoríme slovanským jazykom, vôbec neznamená, že nemôžeme byť aj potomkami Germánov či Keltov, ktorí tu kedysi žili. Germáni Quadi sú doložení na našom území už tým, že o nich písal sám Marcus Aurelius, ktorí to mal takpovediac z prvej ruky – stretol sa totiž s nimi v boji. Podľa Hromníka Quadi neboli Germáni, ale Slovania. Táto myšlienka však nie je nová – o tom uvažovali už vzdelaní slovenskí osvietenci za Márie Terézie. Hromník však k tejto (priznám sa, že romanticky lákavej) hypotéze pridáva to, že na jednej strane názov Quadi vysvetľuje cez nejakú tamilskú etymológiu, na druhej strane zasa tvrdí, že to boli „Kuvadi“, tj. „Kovadi“ tj. „Kováči“.
Viem si predstaviť, ako Hromníkove etymológie môžu nadchnúť nevinné duše, ktoré túžia po dávnych dejinách slávneho národa našich predkov. Po „Slovenoch“, ktorí tu žijú tisícky rokov, a z ktorých „poutekali“ rôzni stroskotanci a vrahovia, ako napríklad praotec Čech, a položili tak základy odštiepeneckým, a tým akoby podradnejším, „slovenským odnožiam“ (v bežnejšej terminológii - slovanským národom). Hromník dokonca odvodzuje aj Frankov od Slovenov... A, podobne ako jeho predchodca Horák, vedie nitky slávnych slovenských dejín až do historických oblastí zrodu kresťanstva. Na rozdiel od Horáka (kniha „O Slovanech poněkud jinak“) však nejde tak ďaleko, aby vykladal slová Krista na kríži ako slovanské...
Smutnou realitou však je, že akokoľvek slávni naši predkovia mohli byť, nezanechali o tejto svojej sláve a starobylosti nijakých pamiatok. A to pritom mali príklad Grékov, Etruskov či Rimanov – národov, s ktorými museli prichádzať do styku a o ktorých museli vedieť, že poznajú niečo také ako písmo a zapisujú týmto písmom slávne i menej slávne udalosti svojich dejín. Slávnym Slovenom akosi nebolo treba písma na ich slávu. Kelti zasa – tí mali nesmiernu tradíciu ústnej slovesnosti. Ich bardi spievali hrdinské spevy – tradícia, ktorá je u Kamrov - Welšanov zachovaná dodnes v podobne bardských festivalov. Slávni Sloveni nepotrebovali ani takéto okázalé prejavy v ústnom podaní... Boli až tak skromní?
No a keď potom konečne dostali písomnosť z veľkolepej kultúry zvanej Grécko – v tých dobách Byzantskej ríše – a Konstantinos a Methodios z Thessaloniky im túto kultúru doslova ako na tácke doniesli na príkaz samotného byzantského cisára, tak táto staroslovienska (podľa Hromníka zaiste „staroslovenská“) literárna kultúra zobrala rýchly koniec, keď ju Svätopluk pod bavorským tlakom zakázal a vyhnal Methodiových učeníkov a nástupcov zo svojej ríše. A tak sme zasa nemali literatúru...
( http://orient.blog.sme.sk/c/240921/Keby-mali-v-Japonsku-Svatopluka.html )
Až do 18. storočia, keď sa Jozef Ignác Bajza pokúsil v našej reči spísať burleskný román podľa vzoru Voltairovho „Candida“. Ale – priznajme si - ani tento román nikto akosi nečíta. Až potom Štúrovcov, aj to len preto, že sa ich učíme v škole. Tento slávny prastarý národ Slovenov, autochtónny medzi našimi Tatrami a Dunajom po päť tisícročí – rovný v tom Egypťanom – akosi nikdy nedbal o svoj jazyk a o kultúru. A tak po jeho dávnej existencii neostalo ani stopy...
Podľa mňa, náš národný génius spočíva práve v tom, že NAPRIEK TOMU VŠETKÉMU slovenčina prežila a že niečo také ako slovenská literatúra vôbec existuje. (Ale zas, nemusíme nad tým donekonečna žasnúť a čudovať sa...)
