„Krst“ po japonsky - januárová nedeľa podľa japonského obradu šintó

Autor: Ivan R. V. Rumánek | 24.1.2016 o 9:52 | (upravené 26.1.2016 o 2:33) Karma článku: 6,14 | Prečítané:  341x

V Japonsku ešte stále cítiť doznievajúcu atmosféru najväčších sviatkov roka – Ošógacu čiže Nového roka. V predposlednú januárovú nedeľu sa do tókijskej svätyne Ana-Hačimangú v okrsku Waseda, štvrť Šindžuku, valia

davy pútnikov. Táto svätyňa je zasvätená jednému z najzáhadnejších bohov japonského panteónu, Hačimanovi, božstvu neznámeho pôvodu a neobyčajne širokého diapazónu pôsobnosti – Hačiman má „pod palcom“ všetko možné, od vojny a bojových umení až po rodinné šťastie...

      Svätyňa sa rozkladá na miernom návrší nad mestskou zástavbou, len 10 minút pešo z Univerzity Waseda. Strmým kamenným schodiskom popod oranžovú bránu torii sa nakoniec dostanete do ústrednej budovy svätyňového komplexu – pavilónu haiden, čo sa dá preložiť ako „klaňacia či modlitebná hala“. Pútnici si vo vedľajšom krídle zakúpia ochranný talizman, ktorý má celú rodinu ochraňovať počas celého roka, a radia sa do dlhého zástupu pred „klaňacou halou“, aby sa klasickou šintóickou modlidbou poklonili božstvu. Ale v pravej časti haly čaká rodinka s bábätkom. Staršia pani – možno babička - je dokonca v kimone.

      Hala je oddelená od vnútornej, najsvätejšej časti interiéru štvorstĺpím, z toho dva krajné stĺpy sú súčasťou steny a dva vnútorné tvoria oporu trom panelom predelu. Stĺpy haly sú pravdepodobne kamenné. Svätyňa je moderne vystavaná, jej drevenú minulosť zrejme pochovali dávne požiary a tentokrát architekti stavili na stabilitu betónu a kameňa.

      Dva krajné diely sú zahalené. Dnes bol otvorený len prostredný predel, aj to len sčasti. Jeho jemné bambusové žaluzie boli vyhrnuté iba uprostred, kým dve po každom boku boli spustené. Tým bol priehľad zvonka dovnútra obmedzený a klaňajúcim sa pútnikom poskytoval ústredný pohľad na tri stupňovito sa dvíhajúce úrovne vnútornej časti, na ktorej konci, ďaleko vzadu na treťej úrovni, je vidno spodok najsvätejšieho oltára.

      Vo vnútornej časti sa mihol tieň postavy z pradávnych čias. Mladý pohľadný muž, určite vybraný tak, aby výzorom reprezentoval, odetý v temnozelenom rúchu a s čiernou stojacou čiapkou na hlave. O chvíľu sa objavil na pravej strane haly, pred predelom, a uhladeným, nesmierne príjemným a ukľudňujúcim spôsobom ladnými pohybmi rúk usmerňoval rodinu, aby si kabáty a tašky odložili na drevenú lavičku a postavili sa v trojstupe pred nástavec, na ktorom spočívali zastoknuté šintóické papierové „mávadlá“ zvanénusa. Niektoré z mávadiel niesli klasický šintóický útvar – po oboch stranách paličky plochý skladaný biely papier v cikcakovitom tvare blesku. Jedno z mávadiel však bolo strapatým našuchoreným chocholom z padavých desiatok úzkych „bleskov“ z tenkého papiera. Práve tento mal v nadchádzajúcom obrade zastať dôležitú funkciu.

      Dopredu sa postavila staršia dáma v kimone, držiac v náručí bábätko. Kňaz, klepkajúc mohutnými tvrdými čiernymi topánkami podobnými holandským drevákom, sa postavil chrbtom pred zoradenú rodinu, čelom k pozastokávanýmnusa. Dvakrát sa pomaly poklonil, hlboko, viac ako do pravého uhla. V oboch rukách pritom držal obradnú úzku tabličku. Po úklonoch si tabličku zasunul za pás a, znova obradne a ladnými pohybmi, priložil prsty pravej ruky k dlani ľavej a dvakrát zatlieskal. Tento „dvojtlesk“ je základným obradnými spôsobom, ako privolať pozornosť božstva, a činia ho všetci, čo sa k nejakému kamisama (ctenému božstvu) modlia.

      Nasledovala modlidba. Kňaz pevným mužným hlasom v monotónnej intonácii prehovoril k božstvu v prastarej japončine, akou sú písané najstaršie dochované pamiatky starojaponskej slovesnosti. Oslovil božstvo, sídliace na Nebeskej pláni Ama-no hara, nesmierne a blahosklonné, prejavené v myriadách božstiev, a poprosil ho o uráčenie udelenia očisty a dobra. Po tejto modlitbe kňaz znova vzal do oboch rúk obradnú podlhovastú tabličku a dvakrát sa hlboko poklonil. Potom pozdvihol paličku s šuštiacim chocholom bielych papierových strapcov, obrátil sa tvárou k rodine a trikrát ňou pred nimi zamával. Tento úkon je prejavom božieho požehnania.

      Po tejto úvodnej modlidbe a požehnaní kňaz vyzval rodinu, aby sa vyzula a vystúpila na zakázanú dlážku vnútorného priestoru klaňacej haly. Rodina vstupovala dnu a o chvíľu ju bolo vidno vo výreze bambusových závesov, kde sa všetci pousádzali na dlážku čelom k zadnému oltáru. Pred nimi bolo vidno na stojane položený papier s tušovými zvislými stĺpcami textu. Predeň sa posadil kňaz. To ale akýkoľvek zvuk z vnútornej časti bol prehlušovaný ruchom verejnej časti haly, kde sa ľudia disciplínovane stavali do dlhokánskeho, až po ústredný chodník a vstupné schodisko siahajúceho radu, aby sa dvojtlesknutím a úklonami pomodlili ku kamisama – pánu božstvu, symbolicky sídliacemu na oltári hlboko v útrobách a vysoko na tretej úrovni vnútornej zakázanej časti. Pútnik sa mohol len dohadovať, že kňaz predčítaval pripravený text. Na záver bolo tlmene počuť len jeho záverečné dvojtlesknutie.

      Následne sa zozadu objavil ďalší kňaz, starší, vo fialovom rúchu, a prinášal obradný stolček s obetinami. Obradný šintóický stolček má namiesto nôh štvorstenný stojan, v ktorého stenách je vyrezaný ozdobný otvor jednoduchého tvaru, a vrchnú štvorcovú plochu po obvode lemuje nízka ohrádka.

      Čo spočívalo na obetinovom stolčeku, sa možno len domnievať. Bolo vidno, ako starší kňaz vo fialovom pozdvihol z neho vetvičku vždyzeleného posvätného stromu sakaki s prepleteným bielym „dvojbleskom“ z papiera a podal ju jednému zo sediacich v prvom rade. Potom bolo vidno plytkú mištičku z bieleho porcelánu, v akej sa podáva posvätné sake (alkohol z ryže), ktorú z rúk kňaza prebrala „krstná matka“ v kimone a ďalší členovia rodiny.

      Prijatie misky sake je dôležitým prvkom aj v šintóickej svadbe: manželia sa ním zväzujú a zaväzujú. Prijímajú posvätný nápoj, pochádzajúci z ryže, bielučkej potraviny, ktorej každoročné pestovanie sa začína obradným siatím ryže v políčku Cisárskeho paláca priamo rukou cisára – najvyššieho šintóického kňaza. Sake - nápoj, ktorý nie je ani pivom, ani vínom, ani pálenkou, ale niečím medzi tým, má jemnú a zaoblenú chuť. Pri pohľade na slávnostne zhromaždenú spoločnosť v útrobách haidenu, kde v rukách účastníkov obradu kolujú misky s posvätným alkoholom, pútnik zo západu nevdojak mysľou zaletí do našich chrámov, kde sa tiež obradne prijíma posvätný alkohol, a rozmýšľa, či Jehóšua Chrístos pred dvetisíc rokmi zasvätením svojej krvi zaviedol niečo nové, alebo len potvrdil odveký, ešte dávnejší rituál slávnostného prijímania posvätného, duch osviežujúceho nápoja...

      Obrad "o-mija-mairi" sa končí. Mladý kňaz v zelenom vyzýva rodinu, aby povstala a vrátila sa do vonkajšej časti haly. Tam sa všetci poobúvajú, a kňaz sa s nimi rozlúči. Hlavička v náručí „krstnej mamy“ leží tíško v perinke – Japončiatko, práve predstavené božstvu v hlbokom vnútri svätyne, si ďalej sníva svoj útulný bábätkovský sen. Nech mu uctievané božstvo požehná veľa harmónie a dobra, tak ako sa modlí prastará modlidba tohto dodnes záhadného, odvekého náboženstva ďalekých ostrovov.

  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?