Ako to nefunguje

Autor: Ivan R. V. Rumánek | 19.5.2015 o 13:25 | (upravené 20.5.2015 o 11:16) Karma článku: 6,31 | Prečítané:  708x

„Já nevím, kdy přijdou. Od pátku tady nebyli...“ Toto som dnes ráno začul pred mojimi oknami. Susedka naproti takto odpovedala svojej susedke odvedľa na otázku, ako postupujú práce na jej streche.  

                Totiž susedka odnaproti si dala nadstaviť podkrovie. Býva s dcérou v jednom z tých malých mestských domčekov niekdajšej mestskej chudoby, aké však museli byť v Brne v svojej dobe pokrokom a aké som na Slovensku nevidel. V domčeku, ktorý od ulice má izbu a od dvorčeka kuchyňu, býva matka s nedávno zmaturovavšou dcérou. A jedného dňa pred mesiacom sa u nich objavili robotníci a začali sa stavebné práce. O niekoľko dní zmizla strecha, potom nadstavili poschodie s dvoma okienkami a napokon trámovie naznačilo kontúry novej strechy nadstaveného domčeka. Je to pochopiteľné: dcéra si plánuje budúcnosť a nové priestory sa im len hodia.

                Práce na dome sa mali skončiť podľa plánu zajtra. Takto presne to viem preto, lebo stavebný ruch ma rušil v práci, a tak som rátal dni, kedy sa to skončí. Nuž a dnes som sa dozvedel, že ani stavba naproti nebude výnimkou z toho, ako sa v Česku pracuje na stavbách: dokončenie vždy ostane trčať v nedohľadne...

                Susedku, milú paniu, zrejme zvyknutú na kríže a kráže života pri výchove dcéry v malom domčeku a pri šetrení na nákladnú prestavbu, zrejme zatiaľ ani nenapadlo, aby zavolala vedúcemu stavby a domáhala sa, kde sú robotníci, ktorí už štvrtý deň neprišli do práce. Ostalo jej len rezignované „Já nevím, kdy přijdou. Od čtvrtku tady nebyli...“.

                Vždy keď vidím takúto nesolídnosť, stúpne vo mne žlč asi možno ešte väčšmi než vám ostatným - tým väčšmi že som zažil na vlastnej koži, „že to jde“, povedané slovami Jana Wericha v jeho nesmrteľnom Císařovom pekaři. Zažil som to v Japonsku. A viem, aké to je, žiť v krajine, kde to ide, kde to – proste funguje!             

                Keď som bol v Japonsku prvýkrát na dvojročný pobyt, práve sa rozdelila naša federácia a ja som dúfal v novú dobrú krajinu pre náš národ. Zažívajúc s očami roztvorenými ohúrením Japonsko také nádherné, také fungujúce a také príjemné na žitie, hovoril som si, že toto by mali zažiť všetci Slováci, aby „viděli, že to jde“ a aké je to dobré potom v takej krajine žiť. Vo fantázii som snoval futuristické plány o tom, že pre toľkomiliónové Japonsko by nebol problém prijať trebárs na pár mesiacov tých 5 miliónov nás Slovákov na istý čas, ktorý by bol akousi prevýchovou pozitívnym kultúrnym šokom a Slováci by sa potom vrátili pod Tatry, poučení, ako môže byť krajina prosperujúca, keď ľudia sú cieľavedomí a svedomítí. Solídni. Skvelosť našej novej republiky by tak bola zaistená...

                Žiaľ, nestalo sa tak. Ba dokonca ani ja sám, keď som sa po dvoch rokoch z Japonska vrátil, nenachádzal som v novej republike zmysluplné miesto. Nikto nestál o moje skúsenosti, hoci moju nekonečnú fascináciou Japonskom mi videli všetci na nose a počúvali odo mňa, aké to je, mať čerstvo zažité, ako to v takej fungujúcej krajine vlastne je. A to nebolo len v mojom prípade. S pobytmi v zahraničí sa začiatkom 1990ych rokov roztrhol mech a Slováci sa porozpŕchali do sveta. S čertstvou otvorenou dušou zažívali fungujúce krajiny, a potom sa zasa vracali. Lenže nikto zrejme nevyužil ich skúsenosti. Nepovolali si ich šéfi, nepozvali si ich ministri, nežiadal ich prezident o to, aby sa pýtali na ich nové postredhy, ktorými by pomáhali aplikovať to dobré zo sveta a podporili tak lepšie zorganizovanie nášho nového štátu. Práve naopak. Únos syna prezidenta – niečo také nevídané a absurdné – sa stalo integrálnou súčasťou našej novej štátnej skúsenosti a nám, občanom novej republiky, neostávalo iné, len si zvyknúť a zmieriť sa s tým, že v našom novom Slovensku bude všetko možné, aj beztrestne uniesť syna Prezidenta Slovenskej republiky. A s tým aj viera v štát s týmto novým názvom utrpel. Hneď na samom začiatku sa nás zmocnila skepsa.

                Ktorá pokračuje a nie a nie sa jej zbaviť. Vždy keď navštívim rodičov na Slovensku a otec si pustí televízne správy, znova – s odstupom blaženej niekoľkotýždňovej prestávky – ma úplne odzbrojí ťarbavosť slovenskej politiky a afektovanosť slovenských správ. O malichernostiach sa referuje bombasticky, a reálne problémy sa nieriešia. A politici sa nevedia k ničomu poriadne chlapsky či gentlemansky postaviť. Ich vyjadrenia sú ťažkopádne alebo bezmocne dourážané.

                V Česku, kde pôsobím, je to iné. Tu sa, na rozdiel od Slovenska, o problémoch hovorí. ASPOŇ hovorí. Hovorenie je napokon jednou z výsad Čechov, je súčasťou ich genetickej výbavy, takej odlišnej od nás mlčanlivých Slovákov, ktorí sa nevieme často poriadne zapojiť do diskusie. Česi hovoriť vedia, a vedia hovoriť aj o problémoch. To, či sa už riešia alebo nie, je iná otázka. Určite niektoré problémy sa diskutovaním pohnú, čo pomôže ich riešiť, ale keď dôjde k skutočne vážnym problémom, tak niet ani v Česku toho zodpovedného, ktorý by vystúpil pred národom a priznal chybu a predostrel, ako mieni ďalej postupovať. Typickým príkladom je zlyhanie polície pri zásahu proti strelcovi  v Uherskom Brode, či neustále posúvanie termínu dokončenia tak zúfalo očakávaného pražského tunelu Blanka.

                A tu sa dostávam späť k robotníkom na streche mojich susediek. Je to to isté, len v malom. Susedky zrejme nepožadujú po robotníkoch zodpovednosť. Kľudne čakajú a nedovolia si ani zatelefonovať šéfovi stavby, čo sa deje, ked robotníci už piaty deň nenastúpili do práce. A pritom možno robotníci už päť dní robia na nejakej novej stavbe, aby si zabezpečili nový biznis, keď už tento majú zabezpečený – a susedky môžu teraz žiť s otvorenou strechou, pod ktorú im bude pršať, a budú čakať a čakať.

                V Brne sú ľudia milí. Po mojej niekoľkoročnej skúsenosti môžem minimálne povedať, že - zákazníci  sú v Brne milí. Kupujúci v obchodoch sú milí voči predavačom, objednávatelia voči poskytovateľom služieb. Milí, zhovievaví a tolerantní. Dnes nie je predsa v móde sa rozčuľovať. Nie je in byť ten „smiešny“. Veď nejako sa to vždy vyrieši. Akosi sa to celé prevrátilo na hlavu, nezdá sa vám?

                V tejto našej stredoeurópskej realite ma uspokojuje jedna vec: našiel som si neochvejné poslanie svojho japonologického pôsobenia. Naša japonológia v Brne má rekordný objem ponuky študijných pobytov do Japonska. Vystriedajú sa nám v Japonsku dve tretiny študentov. Aj keď sa nepodarilo dostať na prevýchovu do Japonska slovenský národ, verím, že čím viac mojich študentov – a značný podiel medzi nimi majú aj Slováci - sa aj mojou zásluhou naučí po japonsky, tak keď sa dostanú do Japonska, tento ťažko naučený jazyk im tam bude otvárať dvere a umožní im v reáli si potvrdzovať  veci, na ktoré som ich na svojich prednáškach o Japonsku upozorňoval a nie je možné, aby po návrate predsa len aspoň niektorí z nich nepriniesli aspoň časť z toho poznania, ako „to ide“ a ako je to fajn, keď „to funguje“. Aby sa z toho japonského knowhow dostalo niečo aj k nám.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?