Londýn a jeho neobjavený zámocký klenot hneď pri Oxford Street!

Autor: Ivan R. V. Rumánek | 6.2.2015 o 13:13 | (upravené 14.2.2015 o 9:50) Karma článku: 4,70 | Prečítané:  1057x

Návšteva Londýna po dlhšom čase – to je záruka silných zážitkov a nadýchnutia sa inej atmosféry. Obyvateľstvo tejto megalopoly je samozrejme premiešané zrejme rovnako ako trebárs New York a je normálne vidieť tam príslušníkov všetkých rás a počuť desiatky rozličných jazykov v priebehu niekoľkých minút vo výťahu metra či na ulici. 

Niektorí Londýnčania hovoria, že toho premiešavania už je trochu moc. Je to už vyše 10 rokov, čo sa istý politik vyjadril, že z Britov bude „a race of mongrels“, čiže rasa pouličnej zmesi. Zaslúžil si vtedy ostrú kritiku nie len zo zahraničia, ale aj v rámci Británie. Táto krajina totiž napriek všetkému stále zostáva až neuveriteľne tolerantná. Heslom tu je – dať šancu. Komukoľvek. A tak sa v Británii – hlavne v Londýne – uhniezďujú tisícky prisťahovalcov, ktorí sem prichádzajú či už legálne, alebo aj ilegálne. V podnájme, kde som býval, sa usídlila v jednej izbe aj mladá dvojica Albáncov. Zaneplešovali záchod a vyhadzovali kvantá nedojedeného jedla, proste ľudia, ktorí nevedia ani udržiavať čistotu našej západnej úrovne, ale ani nevedia rozumne hospodáriť. Pričom mladomanželka, krásna južanka, nerobí nič, pretože po anglicky nevie ani ako sa povie „ty“: keď sa ma prvýkrát pokúšala osloviť nejakou hatlaninou, niekoľkokrát ukazovala na mňa prstom a hovorila „tú“. Až postupne mi trklo, že dievča asi myslí talianske či španielske „tu“ vo význame „ty“, a nehovorí anglické „too“ čiže „tiež“. Nechápem, ako sa títo ľudia mienia uchytiť v tej krajine, keď mladá panička ani po dvoch mesiacoch, čo sa zobrali a prišla do Londýna, nevie ani ako povedať po anglicky „ty“. V komunikácii s ňou mi nakoniec vypomohli znalosti z taliančiny, ale na to sa mladá pani v Anglicku spoliehať nemôže. Ale – manžel tam pracuje, má nejakú podradnú prácu, ale pracuje, a ona je tehotná. Bude mať dieťa a britský systém im už vypomôže, aby akosi-akosi prežili. Hoci pre britský štát takíto ľudia zrejme nikdy nebudú nejakým prínosom, keď ani v takomto mladom veku u nich nebadať to „upward“ – do hora smerujúce – úsilie, ktoré sa v Británii považuje za samozrejmé pre každého schopného človeka a ktoré sa v britskej spoločnosti oceňuje; mladý albánsky pár však unikne niečomu, čo si možno ani nevieme predstaviť a pred čím zo svojej krajiny odišli...

       Na druhej strane sú vysoké britské štandardy, ktoré určujú, že na najvyššie priečky sa dostane len naozaj tvrdo pracujúci a schopný človek. A hovorí sa, že v tých vyšších vrstvách medzi seba nikoho nepustia... V Británii sa ale fakt maká. Hoci zas, keď človek vidí lemravých černochov, čuduje sa, ako tu takí ľudia môžu prežívať, keď na človeka zo strednej Európy sa kladú najvyššie nároky. Toto je pre mňa nevysvetliteľná záhada, a ako počúvam, nie len pre mňa. Sami Briti sa nad tým čudujú, ale ich vrodený cit pre takt, veľkorysosť a toleranciu, často hraničiacu až s ľahostajnosťou, spôsobuje, že aj lenivý černoch v Británii prežíva. Možno naňho drie jeho matka, otec, jeho sestry a bratia... ktovie. Človek nevidí do prostredia, v ktorom kto žije. A je pravda, že život v Afrike musí byť v mnohých štátoch neznesiteľný, nie len kvôli horúčavám, ale aj kvôli horúcim hlavám, ktoré už z celých oblastí Afriky urobili mačetové jatky na bezbrannom obyvateľstve... Človek musí myslieť aj na tieto súvislosti, keď vidí niektoré spoločenské javy. Na druhej strane však treba aj uznať, že popri „lenivých černochoch“ v Londýne vidno aj černochov ušľachtilých, ktorým v tvári vidno, že britská „upward“ myšlienka im je vlastná a že sú odhodlaní poctivo pracovať pre dobro svoje, svojej rodiny aj pre dobro celého štátu. Černosi v oblekoch a kravatách pracujúci vo firmách v City, študenti na univerzitách. Každá minca má dve strany, pochopiteľne.

       Pri odlete z Londýna som sa ocitol obklopený širokou romskou rodinou, ktorá žije v Británii a išli domov na návštevu. Boli hluční a prudkí v temperamente svojich pohybov, tak ako ich poznáme od nás, ale niečo z britských hodnôt sa hádam nalepí na každého, kto v Británii žije. Napriek tomu však chlapec vedľa mňa si objednával vo veľkom z palubného servisu, ktorý je len za poplatok v nemenovanej leteckej spoločnosti, ktorá stále znižuje štandard svojich služieb a rozvíja ponižovanie svojich zákazníkov rovnako, ako ponižuje svojich zamenstnancov – preto sú jej letušky a letuchovia oprsklí a od zdvorilosti, bežnej u iných spoločností, majú ďaleko; a tak napriek tomu, že som si bol nútený predplatiť svoje miesto pri okne, tak som sa ocitol medzi týmito ľuďmi a chlapec si pustil sluchátka, samozrejme veľmi hlučne, lebo lietadlo samo hučí a on chcel svoju hudbu počuť. Proti tomuto „znečisťovaniu životného prostredia hudbou a ruchmi“ sa už v Británii konečne začína niečo robiť – mnohé dobré veci sa u nás začnú aplikovať až potom, čo vzniknú a celé roky fungujú v civilizovanejších krajinách na západ od nás... Napr. šofér autobusu na Stansted upozorní pasažierov, aby boli ohľaduplní voči svojmu okoliu a púšťali si slúchadlá len do tej miery, aby neobťažovali svojich susedov... Ale v lietadle som musel chlapca s „drótmi v ušiach“, ako tomu hovorím, upozorniť sám a požiadať ho, aby si to dal tichšie. „Proč?“ spýtal sa prekvapene. „Protože to slyším a ruší mě to“, vysvetlil som mu. Zrejme o tejto forme ohľaduplnosti ešte nikdy predtým nepočul. Dokonca ani v Británii, kde žije...

       Vďaka takejto mele rás je Londýn nesmierne pulzujúce, živé a farebné mesto, a táto farebnosť kontrastuje s úhľadnými radmi strohých anglických domov. „Terasy“, ako sa v Británii nazýva táto historická radová výstavba, môjmu oku nesmierne lahodia a milujem to, keď sa môžem prechádzať tými ulicami a len sa kochať nádhernou usporiadanosťou týchto triezvo estetických domov vychádzajúcich z palladiovského štýlu. A najkrajšie – najautentickejšie - je to, ak si v ruke držím papierový pohár anglického čaju s mliekom. Rád na prechádzkach Londýnom popíjam tento nápoj, bez  ktorého ja osobne neviem žiť a u ktorého mi chýba, že ho nevedia pripravovať v podnikoch v našich končinách. Pri tých tisícoch a myriadách našich ľudí, hlavne mladých, ktorí sa v Londýne premleli, nechápem, ako to, že sa tak ťažko prenášajú kultúrne importy. Veď nie je nič ľahšie ako zaliať vrecko čierneho čaju VRIACOU vodou v čajníčku, a k tomu pridať nádobku na mlieko – zákazník si potom do šálky prileje toľko čaju a toľko mlieka, koľko chce. Ale u nás vám prinesú v šálke horúcu vodu, vrecko čaju je položené vedľa na tanieriku – kedysi mi to ktosi vysvetľoval, že aby zákazník videl, že naozaj má čerstvé vrecko a nie nejaké vylúhované. (Ale pri káve to nikto nerobí, tak prečo zrovna pri čaji?) Nikoho netrápi, že vo vychladajúcej vode sa čaj už nevyluhuje dostatočne a že sa tým jeho chuťové vlastnosti zničia. Nehovoriac o tom, že jedno vrecko čaju je na tie maličké šáločky, ktoré sa u nás používajú na kávu, malé. Vrecko vystačí aj na tri dcl čaju, a preto je vhodné zalievať ho v čajníčku a tak ho podávať. (To len, keby sa niektorý čitateľ rozhodol vo svojom podniku podávať poctivý anglický čaj... Potom mi dajte vedieť, budem k Vám rád a vďačne chodiť :-)

       K čaju sa pochopiteľne hodia typické anglické koláče a koláčiky, ako neskutočná mrkvová torta (carrot cake) či maslové pagáčiky „scones“, ktoré sú súčasťou dokonalého anglického „čajového obradu“ zvaného „cream tea“ – čaj so šľahačkou: teplý scone /skoun alebo skon/ si človek sám rozkrojí, natrie si polovičku jahodovým lekvárom a korunuje to porciou smotanového zázraku zvaného „clotted cream“, čo je niekoľkokrát za tepla zahusťovaná smotana, akú, žiaľ, nikde v strednej Európe človek nezoženie. Clotted cream pochádza z juhozápadného Anglicka, kraja Jane Austenovej a jej románových hrdinov, vyrábajú ho tam dodnes a vyváža sa po celom Anglicku. Ak chcete ochutnať túto dobrotu, posaďte sa po nákupoch po rušnej a vyčerpávajúcej Oxford Street niekam do anglického pohostinstva a objednajte si „Cream Tea“. Stojí to za to, a človek si poopraví zažratý názor, že anglická kuchyňa je šuvix.

       Oxfordská ulica však skrýva aj ďalšie prekvapenie, o ktorom určite netuší 99% ľudí, ktorí sa dajú unášať omamným enervujúcim chaosom kozmopolitnej nákupnej ulice. Na sever od nej –čiže keď kráčate po Oxford Street smerom k Hyde Parku, tak napravo- sa nachádza neuveriteľný umelecký klenot. Pred obchodným domom Selfridge’s  momentálňe presláveným vďaka úspešnému britskému seriálu, zabočte doprava a len o jeden blok na sever od hektickej ulice sa ocitnete na romantickom  námestíčku Manchester Square. Jeho ústredná kruhová záhrada s trávnikom, nádherne kvitnúcimi kaméliami a všadeprítomnými londýnskymi platanmi, je obklopená prstencom práve tých radových anglických domov, o ktorých som písal. No a priamo oproti vám, čelne za ústredným parkom námestia, sa týči nezvyklý „house“, ktorý sa vymyká okolitej architektúre. Je to Hertford /hátford/ House, bývalý palác šľachticov z Manchestru.

       Tento pozoruhodný architektonický klenot ukrýva Wallaceovej zbierku (Wallace Collection), zbierku neoceniteľnej umeleckej, už nehovoriac o trhovej, hodnoty, ktorú posledná príslušníčka rodiny venovala začiatkom 20. storočia štátu. Pre našincov nie je zanedbateľný fakt, že vstup je ZADARMO, čo pri všeobecnej drahote Londýna milo poteší. Takto si z chaosu Oxford Street môžete odbehnúť kúsok do štvrti Marylebone a užiť si aristokratickú nádheru  vznešeného sídla, ktoré navštevoval aj kráľ Juraj IV. a iné významné osobnosti. Kráľ Juraj IV. vraj chodieval za paňou domu na návštevy, ktoré sa po anglicky tutlali do mlčania, ale keďže sa všeobecne vie, aký to bol chlípnik, je jasné, čomu komnaty tohto „house“ mohli byť asi svedkom. Pán domu to toleroval, ale praktickým spôsobom gentlemanskej dohody – ja tebe, ty mne, alebo z-ručky-do-ručky. Kráľ navštevoval markízu, a markíz získaval rozličné politické a diplomatické východy...

       Tento house --- ťažko preložiť tento anglický pojem; Angličania, teda bohatí Angličania, nedávali na odiv svoje bohatstvo. Kým Francúzi pokrstili hocijakú budovu „palais“, v Anglicku to bolo opačne – sídla hodné definície kaštieľa, zámku či priamo paláca, sa proste volajú – „house“. Túto nuansu ťažko vyjadrí tvrdý preklad naším slovom „dom“... Hoci, pokiaľ čitateľ vie, o čo ide, postačí mu aj tento preklad... Takže, tento „dom“ bol sídlom niekoľkých generácií markízskeho rodu, ktorí boli okrem politickej šikovnosti aj veľkými milovníkmi umenia. Jeden z nich sa počas diplomatického pôsobenia v Paríži stal svedkom rozpredaja osobných artefaktov a nábytku z komnát Marie Antoinetty vo Versailles, a popri britskej kráľovskej rodine sa stal majiteľom nejednej klasicistickej skrinky, stolíka, stoličky, či šáločiek sevreského porcelánu, ktoré osobne používala nešťastná francúzska kráľovná.

       My máme k Marie Antoinette možno trošku bližší vzťah ako iné národy, keď vlastne bola naša „krajanka“ a dcéra našej kráľovnej – Márie Terézie. Dokonca zrejme navštevovala aj Slovensko – zámok v Holíči dal barokne prestavať práve František Lotrinský, manžel Márie Terézie, a chodieval sem v dobe, keď sa Marie Antoinette narodila. Dá sa predpokladať, že spočiatku sem chodieval aj s rodinou, na výlet na vidiek z rozparenej letnej Viedne, hoci neskôr sem asi cisár a kráľ chodieval sám, na kontrolu svojej výrobne majoliky, a zrejme aj na zálety... Minimálne jedna rodina na Záhorí sa v tichosti priznáva k tomu, že ich pra-pra-...prababička bola jednou z miestnych dievčat, ktoré obšťastnil cisár a kráľ a povila ľavobočka kráľovskej krvi... Koľko takýchto rodov na Záhorí je, by bol zaujímavý historicko-sociologický výskum; v  Anglicku takíto kráľovskí "bastardi" dostávali titul vojvodu, u nás však končili skôr v hanbe a zabudnutí... Každopádne, oplzlé vtipy o Márii Terézii sa mi zdajú skôr historickou zlátaninou založenou na tom, že čo sa tolerovalo mužom, z toho bývali s chuťou obviňované ženy...

       Ale to som odbočil od našej odbočky z Oxford Street. Versailles dodnes stojí, hoci zámok v Holíči je v biednom stave. Ale Manchester House -neskôr Hertford House- tróni dodnes na Manchesterskom námestí vedľa Oxford Street a ponúka aj náhodnému turistovi či nakupovačovi na Oxford Street príjemné posedenie na lavičkách tohto múzea v reálnom prostredí – honosne zariadenom šľachtickom sídle, v ktorom sa odohráva aj jedna z epizód románu Trh márnosti (Vanity Fair). V nádherne zariadených salónoch máme možnosť zhliadnuť desiatky prekrásnych obrazov, nábytok vykladaný japonským lakom z doby Ľudovíta 14., osobný porcelánový kalamár Ľudovíta 15., a bezpočet umeleckých predmetov Ľudovíta 16. a jeho manželky Marie Antoinetty. Z nepreberného množstva nádhery po istom čase doslova až prechádza zrak a oči sa unavia zo všetkých tých ornamentov, rokokových volút a dokonalých postavičiek puttov (u nás im hovoríme anjelíčkovia). Najlepšie je bývať poblíž a môcť sa do Hertford Housu vracať. Ja som mal to šťastie a mal som tento palác priamo na ceste do školy.  (

http://ivanrumanek.blogspot.cz/2011/05/naspat-z-britanie.html

) A vždy som si hovoril, že o tomto by mali ľudia vedieť, veď na Oxford Street určite príde takmer každý návštevník Londýna, a určite máloktorý vie o tomto neuverieľnom klenote zašlých čias, stojacom len dva bloky ďalej... A tak to činím aspoň teraz, s odporúčaním pre všetkých, ktorí sa chystáte do tohto mesta. Londýn, napriek svojmu chaosu, je stále mesto plné prekvapení, netušeného objavovania a stimulov, aké v našich končinách človeka nepostretnú. Aj preto sa tam tak rád vraciam. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?