Nesnesitelná lehkost vytí

Autor: Ivan R. V. Rumánek | 12.9.2014 o 10:39 | (upravené 12.9.2014 o 11:54) Karma článku: 5,19 | Prečítané:  945x

V našich krajinách sa rozšíril nový nešvár. Ja osobne ho registrujem od nášho – slovenského aj českého - vstupu do EU. Myslím si, že predtým asi nebol taký vypuklý, aj keď sa možno niekde podobné veci diali.

      Už je to teda 10 rokov, čo sa u nás rozšíril nešvár, ktorý by som pomenoval parafrázou názvu, aký dal Milan Kundera svojmu slávnemu románu: Nesnesitelná lehkost vytí. Predstavte si mestký parčík či námestíčko. Pokojné miesto, kde sa môžu ľudia zísť a porozprávať, posedieť na lavičke, alebo dokonca v kaviarničke vonku na chodníku. Príde chlapík, alebo viac chlapíkov, s mikrofónom a reproduktormi, a BUM! Je po pohode, je po odpočinku. Všetci odteraz budú musieť počúvať len to, čo bude hučať z reproduktorov, a ktokoľvek začne viť do mikrofónu, všetci budú nútení dávať pozor – lebo nič iné počuť nebude, totiž hlasitosť bude hraničiť s neznesiteľnosťou a na námestíčku či voľnej ploche budú môcť dlhšiu dobu pobudnúť len tí, ktorí majú otrlejšie ucho. Ale – načo by tam ostávali, ked si tam už nemôžu v pohode posedieť a porozprávať sa.

      Takéto prostredie bývalo kedysi len na diskotékach. Preto som ich nikdy nemal rád – teda, nie z hľadiska spoločenského. Samozrejme, na vytancovanie sa je také „pekelné” prostredie vynikajúce. Dnes sa však už pomaly stalo normou, že takéto pekelné prostredie vyšlo von z podzemí a zvukovo izolovaných budov, von na námestia a verejné priestranstvá, a tým, že dostupnosť reproduktora a mikrofónu je taká ľahká, môže SI TO DOVOLIŤ hocikto, kto správne (hoci lživo) sformuluje žiadosť na príslušný mestský či miestny úrad,

        Keď som kedysi začínal v Brne, mal som dobrý dojem, aké je to príjemne pokojné mesto s nádhernou architektúrou – hostinou pre oči, stačí sa prechádzať ulicami jeho historického centra – a možno trošku prispaté v porovnaní s Bratislavou či Londýnom. A to mi vyhovovalo. Ach, ako osudovo sa človek môže mýliť!

        Brno, možno tým viac, že si chce akosi „IN-izovať” svoj imidž prispatosti, dáva sluchu asi všetkým, kto požiadajú o povolenie použiť mikrofón s reproduktormi na jeho námestiach a plošinách. Nesnesitelná lehkost vytí takto poznamenáva nie len Vianočné trhy na „Svoboďáku” (Náměstí Svobody), ale každú možnú príležitosť.

        Tento najnovší teror hudbou ma v podstate vyhnal z Bratislavy. Popri rozličných negatívach, ktoré sa tam za roky hromadili zoči-voči pozitívam existencie inde, sa poslednou kvapkou mojej trpezlivosti stalo, keď na priestranstve medzi činžiakmi Petržalky jednej letnej soboty ktosi umiestnil mikrofón a reproduktory, a spustil pekelné divadlo neľudského hluku, ktorý terorizoval stovky domácností takmer celej Petržalky, a v bytoch, ktoré mali okná na tú stranu, kde sa táto sodoma-gomora diala, neumožňovala ani pozerať televíziu, ani sa rozprávať, lebo okná rinčali decibelmi a jediné, čo sa dalo urobiť, bolo ujsť zo svojho bytu, presne ako keby bol vojenský nálet. A tento hip-hop teáter, ktorý vyzýval všetkých, aby si prišli medzi činžiaky zatancovať, trval od jedenástej dopoludnia do desiatej večer!

        Vidím, že sa táto prax neznesiteľne šíri. Raz som si ako turista urobil výlet do Olomouca, kde malo večer byť operné predstavenie Nabucca ako súčasť festivalu „Olomouc – európske mesto”. Prišiel som tam ráno a chcel som stráviť deň prehliadkou mesta a večer si užiť operu.

        Olomouc sa hneď dopoludnia otriasal decibelmi, pretože ktosi – pravdepodobne zvukár – využil možnosť, že sa dostal po ďalšiu obeť – námestie s reprákmi – a hoci opera sa mala začať až o siedmej večer, celý deň do mikrofónu vyl svoje pokyny technikom, ktorí pripravovali javisko len niekoľko metrov od neho, a tieto svoje výstupy - zrejme aby "nebola nuda", striedal s tým, že púšťal najtvrdšie bigbíty, aké sú len možné. Nevychádzal som z úžasu, že zasa som svedkom tohto úkazu a zasa sa nikto neohradí – ani len majitelia kaviarní a reštaurácií, ktorým táto prax zjavne odháňa zákazníkov, pretože – kto sa v takom neznesiteľnom hluku posadí na kávičku alebo na romantický „obed na námestíčku”?

        Moja návšteva Olomouca sa skončila znechutením, prehliadkou miest, ktoré boli v únosnej vzdialenosti od námestia, a na operu som už radšej ani nečakal...

        Čím to, že v slobodnej spoločnosti je možné takéto doslova neľudské násilie? Je pravda, že hladina hluku, ktorý musia ľudia znášať, neustále stúpa. Ako dojemne pôsobia komentáre E.M.Forstera v románe Howards End z prvých rokov 20. storočia o tom, aký neznesiteľný hluk predstavuje motorové vozidlo. V idylke juhoanglického vidieka to bol hluk takmer neuveriteľný, symbol, ako sa neurotický chaos Londýna desivo rozplazuje aj do okolitých oblastí vidieckej krajiny... Ľudia ešte pred pár desiatkami rokov by považovali za výjav z pekla dnešnú neznesiteľnú ľahkosť vytia...

         Považuje sa za slobodu, že každý si môže robiť, čo chce. Bez ohľadu na okolie, bez ohľadu na následky. Myslím, že už Sókratés formuloval vymedzenie slobody – sloboda moja sa končí tam, kde narúša slobodu tvoju. Tento princíp však u nás nefunguje. U nás – myslím tým Slovensko a Česko – kde sme boli stáročia odchovaní neslobodou a vedomím, že tyrani prosto existujú a nedá sa nič robiť, sme ochotní sa neozvať ani dnes, keď by sme sa teoreticky ozvať mohli. Ale s mobilmi-a-všelijakými-tými-tabličkami, ako to nazývam, sa rozmohla všadeprítomnosť hudby. Počúva sa v sluchátkach - avšak pustená tak hlasno, že bubny dunia či zunia do širokého okolia počúvateľa aj tak, a najdrzejšia vrstva najnovšej generácie mladých si už kľudne púšťa svoju hudbu kdekoľvek, kde jej napadne. Prečo by aj nie, keď vyrastajú v realite neznesiteľnej ľahkosti vytia? Pokiaľ nemajú tú smolu, že bývajú v okolí námestí, kde sa táto prax rozmohla, tak si ani nemajú ako uvedomiť, ako tým vyrušujú a vlastne terorizujú všetkých dokola, ktorí proste hudbu počúvať nechcú.

        Ide totiž o to - prečo majú mať slobodu len tí, čo chcú hudbu počúvať? Prečo nemôžu mať svoje právo aj tí, čo hudbu proste počúvať nechcú, tí, čo momentálne chcú ne-hudbu, chcú ticho, chcú pokoj, kľud?

        Namiesto rešpektovania slobody suseda sa v úniových časoch teda rozmohlo právo silnejšieho. Veď dnes je také ľahké kdekoľvek pustiť hudbu! Silný si svoje právo vždy prirodzene vydobyje, ale toto je právo džungle; právo ľudskej spoločnosti tkvie v tom, že slabý má právo na to, aby sa bránil... V tomto prípade je najhoršie to, že tým silným – bezohľadným silným – sa môže stať hocikto, práve aj slabý, stačí ak si zoženie mikrofón a reproduktory.  Riešenie problému je pritom také jednoduché! Stačilo by stanoviť optimálnu amplitúdu hlučnosti – proste stupeň na škále hlasitosti, nad ktorý by zvukár takýchto akcií proste nesmel ísť. Bola by to amplitúda, ktorá poskytne dostatočné vyžitie divákovi či adresátovi tohto podujatia, dostatočný pocit ega pre človeka, ktorý drží mikrofón, a dostatočnú možnosť pre ľudí môcť sa porozprávať v kaviarničke naproti, a pre obyvateľov okolitých bytov, aby zatvorením okien odhlučnili vreskot a bubny, ktoré z tej akcie idú. Všetko by sa dalo, keby sa chcelo. Ale asi najväčším problémom bude práve to „ego”. Včera som sa vracal domov unavený z celého dňa štátnic a pracovnej porady, a Moravákom (Moravským námestím) duneli pekelné decibely bubnov a do mikrofónu vyl (a to doslova!) hlas quasi-speváka, ktorý ani s mikrofónom nastaveným na neznesiteľnú hlasitosť nedokázal prevrieskať bubny. Mal ale zo seba určite fantastický pocit svojho ega. Ega, ktoré je počuť široko-ďaleko, vlastne v celom Brne, pretože jeho vytie som počul ešte ďaleko-ďaleko, rozbiehalo sa ulicami aj desať blokov odtiaľ. A to sa brnenské Slavnosti jídla ešte len začali...

        Už Milan Kundera v svojich románoch kritizoval rozmáhajúci sa nešvár všadeprítomného pusteného rádia vo verejných prietranstvách. V Československu toto rádio chrlilo komunistickú propagandu socializmu, ale vadilo aj jednej z aktérov Nesnesitelné lehkosti bytí vo švajčiarskej reštaurácii. Urobila tam scénu a odišla.

        Žiaľ, dnes nikto scénu neurobí. Dnes je módne byť cool, a byť rozhorčeným sa považuje za prejav slabosti. A nikto sa nechce javiť ako slabý.

        Nesnesitelná lehkost vytí nás však možno jedného dňa privedie k tomu, že to začneme riešiť...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?