"Sila dunajskej piesne" zoči-voči japonskému tajfúnu č. 11

Autor: Ivan R. V. Rumánek | 13.8.2014 o 17:47 | (upravené 14.8.2014 o 5:58) Karma článku: 5,49 | Prečítané:  539x

     Pozdrav všetkým z Jokohamy! Vždy keď prídem do tohto prístavného mesta, spomeniem si na pieseň, ktorú moja sestra kedysi ešte ako dievčatko doniesla z pionierskeho tábora, kde ju deti naučili bez toho, aby si uvedomili morálne dopady medzi riadkami :-) Dnes v Jokohame aj po celom Japonsku rozdávame radosť zo stredoeurópskej piesne.

  Tá setrina pieseň je "V Jokohame prístavu, kde noc vládne tmou, lúčil se tam námorník s jednou dívenkou: Má Japonečko malá, vždyť ty víš, jak mám tě rád, a lásku, jižs mi dala, ponesu až ke hvězdá-a-ám!   A jaro až se vrátí, všude bude plno krá-a-ás. A já se k tobě vrátím, Japonečko malá zas." a tak ďalej.    Jokohama má preto pre mňa aj tento súkromný, nostalgický rozmer spomienky z detstva. Martinka vtedy tajne preplakala niekoľko nocí, čo jej bolo ľúto tej Japonečky, ktorá márne čakala na neverného námorníka...    Jokohama naozaj má slávny prístav. Býval jedným z hlavných prístavov Japonska, a má svoju vlastnú pesničku. Je o červených topánočkách, "Akai kucu", v ktorých sa z Jokohamy vydala do ďalekého sveta dievčina - Japonečka malá - aby za morom niekde v Californii skúsila šťastie.    O piesňach a hudbe je aj môj terajší pobyt v Japonsku. Som na opernom turné s umelcami z Bratislavy a Viedne, ktorí japonskému publiku predstavujú "silu dunajskej piesne" v podobe rakúskej a slovenskej operety, spolu s výstupmi zo slávnych opier. Tentokrát nepôsobím len ako rozprávač-uvádzač predstavení, ale dostalo sa mi tej cti znova si zahrať na japonskom javisku!    Už kedysi pred rokmi som v Tókju predvádzal tanec z drámy nó, a tentokrát sa mi dostal onen príslovečný "začiatočnícky" štek, ktorým sa niekedy môže odštartovať aj veľmi úspečná herecká kariéra. Moja láska k divadlu ma teda doviedla k tomu, že ja - Ivan - hrám "rolu" sluhu Ivana, otvárajúc šampanské pre kniežaťa Orlovského a nalievajúc mu, kým on ako rozšafný ruský knieža nie je so mnou spokojný, hrdúsi ma a napokon ma odoženie preč. Publikum sa baví, a to nie len na mojom "šteku". Veľký úspech má operetné "Schwipslied", kde Klaudia Dernerová z Opery SND a Ľubica Gracová z Viedne predvádzajú šantenie pripitých dám vysokej spoločnosti. Obecenstvo sa váľa od smiechu, keď Ľubica roznáša šampanské do publika, potom sa ledva "vyteperí" hore schodíkmi na javisko a pokúsi sa - za spevu "Tralala - hopsasa" - o tanečnú kreáciu, ktorá končí neúspešne a obidve opité dámy musia zo zeme dvíhať mužskí protagonisti v podaní Jána Babjaka z Opery SND a Guenthera Strahleggera z Viedne.    Turné, v produkcii Hasegawa Nadajukiho, obehlo celé Japonsko, od Otaru na Hokkaide, cez južný ostrov Kjúšú až po Jokohamu a Tókjó. Všade sa stretávame s oduševneným publikom, často veľmi vzdelaným a rozhľadeným. Máme tu veľkú konkurenciu, lebo hosťovať v Japonsku je česť pre hocakého svetového diva či divu.    Záverečný prídavok však rozvlní publikum v celej jeho škále. Úvodné tóny klavíra ešte nič neprezrádzajú, ale akonáhle sa ozve prvý úsek melódie, Japonci v momente rozpoznajú pamätnú pieseň "Kvety, tie pokvitnú", ktorá bola zložená pri príležitosti rozsiahlej katastrofy v severnom Japonsku pred niekoľkými rokmi. Túto pieseň zložili za tým účelom, aby ňou Japonci podľa ich náboženského založenia "upokojovali duchov" (čin-kon) obetí zahynuvších následkom valiacej sa cunami a následnej jadrovej katastrofy. Nielen Japoncom, aj nám samým od dojatia vyhŕknu slzy. Japonskí diváci si otierajú oči, nejeden si spieva spolu s podunajskými spevákmi, a keď doznejú posledné, vysoko citlivé slová piesne, zdvihne sa búrlivý dojatý potlesk, ktorý nie je len uznaním umeniu, ale aj prejavom hlbokej vďačnosti za to, že aj umelci z ďaleka poznajú tento žiaľ japonského národa a interpretáciou významnej piesne pomáhajú tento celonárodný žiaľ liečiť... A tak "sila dunajskej piesne" sa vlieva do najvnútornejších, najintímnejších zákutí japonskej duše a hojí jej rany...    Moje mejly domov často majú obratom odpoveď v dychtivom duchu, ako keď mi sestra Martinka napísala, že dobre, že som sa ozval, lebo správy o japonských tajfúnoch ukazujú aj v slovenských televíziách a ľudia sa o nás boja. Mali sme šťastie, pretože nás nezastihlo "jadro" ani 10eho, ani terajšieho 11eho tajfúnu. Na Kjúšú sme zažili už koniec 10eho - daždivý deň s následnou neznesiteľnou vlhkosťou a dusnom - ale na druhý deň bolo už príjemnejšie, a hlavne pofukoval svieži vetrík, čo v tejto časti roka je vec veľmi vzácna pre väčšinu japonského územia, azda s výnimkou najsevernejšieho ostrova Hokkaidó. Jedenásty tajfún sme "predbehli", keď sme z Kjúšú minulý piatok leteli do Jokohamy. Tajfúny sa tvoria na juhu, niekde v oblasti Filipín, a vždy sa potom od juhu ponad Tchajwan približujú k Japonsku, zasiahnuc najprv ostrovčeky Rjúkjú, potom ostrov Kjúšú, a ak je tajfún tak mocný, že sa dovtedy ešte nevyčerpá, postupuje ďalej na sever, často až na Hokkaidó, ako bolo aj v tomto prípade.    Klimatické zmeny sú v Japonsku veľmi citeľné. Tajfúny prichádzajú oveľa nepravidelnejšie a oveľa skôr, než kedysi "mávali vo zvyku". Okrem toho, že na vidieku a na svahoch spôsobujú záplavy či zosuvy pôdy, nie sú životu nebezpečné, iba veľmi nepríjemné. Pravé jadro tajfúnu totiž predstavuje silný víchrisko spojený s prudkým lejakom, nijaký dáždnik nemá šancu v tejto kombinácii vydržať, a tak je najlepšie prečkať niekde vovnútri. Nebezpečné je, že v meste môže na človeka niečo spadnúť - víchrom vytrhnutá škridľa, odnesený kvetináč a podobne.    Tentokrát máme šťastie, pretože v súvislosti s tajfúnom máme veľkú časť dní pod mrakom, takže nepečie neľútostné subtropické slnko a teploty neprekračujú 35 stupňov. Pretechnizovanosť Japonska čelí horúčavám tým, že všade v interiéroch je "chladenie" - fúka studená klimatizácia. Väčšinou je ale nastavená na tak nízku teplotu, že operným spevákom trpia hlasivky, mne trpia kríže a podobne. Proste, uprostred leta si človek v Japonsku musí so sebou nosiť bundu a čiapku - nie na von, ale na vnútro :-)    Vo voľnom čase si tu užívame príslovečnú jokohamskú Čínsku štvrť (Čúkagai), najstaršiu a najväčšiu v Japonsku, kde žijú praví Čínania a možno si užiť pravú a skutočnú čínsku kuchyňu, ako aj tradičné produkty čínskej medicíny - lastovičie hniezda, sušený jelení penis a podobné exotickosti.    Popri tom si užívame samozrejme aj úžasnú japonskú kuchyňu. Rozprávkové dlhé slíže v polievke (rámen, udon, soba), suši... Aj Viedenčania prichádzajú na "kloub" môjmu porekadlu, že "na suši chodím len v Japonsku;" akokoľvek snobsky to znie, raz darmo - tu, v pásme niekoľko kilometrov od morského pobrežia, sú všetky tie ryby, krevety, sépie, morské slimáky, ustrice a iné mušle zaručene čerstvé, a tým vysoko kvalitné a nesmierne chutné. Majster kuchár vám na počkanie "narežie mäso" (čo je doslovný význam slova sašimi) z malého tuniaka kacuo, obrovského tuniaka maguro či z bielej ryby šťastia - tai, alebo z neskonale chutného upečeného morského úhora anago... Japonská kuchyňa, to však prirodzene nie sú len suši, sašimi či misová polievka. Ale o tom zasa niekedy inokedy... mám pocit, že ani keby v Japonsku človek žil celý život, neochutná všetky jeho dobroty a špeciality. Plánujem o tomto neuveriteľnom deviatom zázraku sveta napísať knižočku, takže moji priaznivci si budú môcť prečítať nie len o tom, čo sa v Japonsku je, ale aj čo pri tom taký japonológ môže zažiť a kam sa môže dosť.    Z tajfúnového Japonska želám všetkým krásny zvyšok leta! 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?