Tá setrina pieseň je "V Jokohame prístavu, kde noc vládne tmou, lúčil se tam námorník s jednou dívenkou: Má Japonečko malá, vždyť ty víš, jak mám tě rád, a lásku, jižs mi dala, ponesu až ke hvězdá-a-ám!
A jaro až se vrátí, všude bude plno krá-a-ás. A já se k tobě vrátím, Japonečko malá zas." a tak ďalej.
Jokohama má preto pre mňa aj tento súkromný, nostalgický rozmer spomienky z detstva. Martinka vtedy tajne preplakala niekoľko nocí, čo jej bolo ľúto tej Japonečky, ktorá márne čakala na neverného námorníka...
Jokohama naozaj má slávny prístav. Býval jedným z hlavných prístavov Japonska, a má svoju vlastnú pesničku. Je o červených topánočkách, "Akai kucu", v ktorých sa z Jokohamy vydala do ďalekého sveta dievčina - Japonečka malá - aby za morom niekde v Californii skúsila šťastie.
O piesňach a hudbe je aj môj terajší pobyt v Japonsku. Som na opernom turné s umelcami z Bratislavy a Viedne, ktorí japonskému publiku predstavujú "silu dunajskej piesne" v podobe rakúskej a slovenskej operety, spolu s výstupmi zo slávnych opier. Tentokrát nepôsobím len ako rozprávač-uvádzač predstavení, ale dostalo sa mi tej cti znova si zahrať na japonskom javisku!
Už kedysi pred rokmi som v Tókju predvádzal tanec z drámy nó, a tentokrát sa mi dostal onen príslovečný "začiatočnícky" štek, ktorým sa niekedy môže odštartovať aj veľmi úspečná herecká kariéra. Moja láska k divadlu ma teda doviedla k tomu, že ja - Ivan - hrám "rolu" sluhu Ivana, otvárajúc šampanské pre kniežaťa Orlovského a nalievajúc mu, kým on ako rozšafný ruský knieža nie je so mnou spokojný, hrdúsi ma a napokon ma odoženie preč. Publikum sa baví, a to nie len na mojom "šteku". Veľký úspech má operetné "Schwipslied", kde Klaudia Dernerová z Opery SND a Ľubica Gracová z Viedne predvádzajú šantenie pripitých dám vysokej spoločnosti. Obecenstvo sa váľa od smiechu, keď Ľubica roznáša šampanské do publika, potom sa ledva "vyteperí" hore schodíkmi na javisko a pokúsi sa - za spevu "Tralala - hopsasa" - o tanečnú kreáciu, ktorá končí neúspešne a obidve opité dámy musia zo zeme dvíhať mužskí protagonisti v podaní Jána Babjaka z Opery SND a Guenthera Strahleggera z Viedne.
Turné, v produkcii Hasegawa Nadajukiho, obehlo celé Japonsko, od Otaru na Hokkaide, cez južný ostrov Kjúšú až po Jokohamu a Tókjó. Všade sa stretávame s oduševneným publikom, často veľmi vzdelaným a rozhľadeným. Máme tu veľkú konkurenciu, lebo hosťovať v Japonsku je česť pre hocakého svetového diva či divu.
Záverečný prídavok však rozvlní publikum v celej jeho škále. Úvodné tóny klavíra ešte nič neprezrádzajú, ale akonáhle sa ozve prvý úsek melódie, Japonci v momente rozpoznajú pamätnú pieseň "Kvety, tie pokvitnú", ktorá bola zložená pri príležitosti rozsiahlej katastrofy v severnom Japonsku pred niekoľkými rokmi. Túto pieseň zložili za tým účelom, aby ňou Japonci podľa ich náboženského založenia "upokojovali duchov" (čin-kon) obetí zahynuvších následkom valiacej sa cunami a následnej jadrovej katastrofy. Nielen Japoncom, aj nám samým od dojatia vyhŕknu slzy. Japonskí diváci si otierajú oči, nejeden si spieva spolu s podunajskými spevákmi, a keď doznejú posledné, vysoko citlivé slová piesne, zdvihne sa búrlivý dojatý potlesk, ktorý nie je len uznaním umeniu, ale aj prejavom hlbokej vďačnosti za to, že aj umelci z ďaleka poznajú tento žiaľ japonského národa a interpretáciou významnej piesne pomáhajú tento celonárodný žiaľ liečiť... A tak "sila dunajskej piesne" sa vlieva do najvnútornejších, najintímnejších zákutí japonskej duše a hojí jej rany...
Moje mejly domov často majú obratom odpoveď v dychtivom duchu, ako keď mi sestra Martinka napísala, že dobre, že som sa ozval, lebo správy o japonských tajfúnoch ukazujú aj v slovenských televíziách a ľudia sa o nás boja. Mali sme šťastie, pretože nás nezastihlo "jadro" ani 10eho, ani terajšieho 11eho tajfúnu. Na Kjúšú sme zažili už koniec 10eho - daždivý deň s následnou neznesiteľnou vlhkosťou a dusnom - ale na druhý deň bolo už príjemnejšie, a hlavne pofukoval svieži vetrík, čo v tejto časti roka je vec veľmi vzácna pre väčšinu japonského územia, azda s výnimkou najsevernejšieho ostrova Hokkaidó. Jedenásty tajfún sme "predbehli", keď sme z Kjúšú minulý piatok leteli do Jokohamy. Tajfúny sa tvoria na juhu, niekde v oblasti Filipín, a vždy sa potom od juhu ponad Tchajwan približujú k Japonsku, zasiahnuc najprv ostrovčeky Rjúkjú, potom ostrov Kjúšú, a ak je tajfún tak mocný, že sa dovtedy ešte nevyčerpá, postupuje ďalej na sever, často až na Hokkaidó, ako bolo aj v tomto prípade.
Klimatické zmeny sú v Japonsku veľmi citeľné. Tajfúny prichádzajú oveľa nepravidelnejšie a oveľa skôr, než kedysi "mávali vo zvyku". Okrem toho, že na vidieku a na svahoch spôsobujú záplavy či zosuvy pôdy, nie sú životu nebezpečné, iba veľmi nepríjemné. Pravé jadro tajfúnu totiž predstavuje silný víchrisko spojený s prudkým lejakom, nijaký dáždnik nemá šancu v tejto kombinácii vydržať, a tak je najlepšie prečkať niekde vovnútri. Nebezpečné je, že v meste môže na človeka niečo spadnúť - víchrom vytrhnutá škridľa, odnesený kvetináč a podobne.
Tentokrát máme šťastie, pretože v súvislosti s tajfúnom máme veľkú časť dní pod mrakom, takže nepečie neľútostné subtropické slnko a teploty neprekračujú 35 stupňov. Pretechnizovanosť Japonska čelí horúčavám tým, že všade v interiéroch je "chladenie" - fúka studená klimatizácia. Väčšinou je ale nastavená na tak nízku teplotu, že operným spevákom trpia hlasivky, mne trpia kríže a podobne. Proste, uprostred leta si človek v Japonsku musí so sebou nosiť bundu a čiapku - nie na von, ale na vnútro :-)
Vo voľnom čase si tu užívame príslovečnú jokohamskú Čínsku štvrť (Čúkagai), najstaršiu a najväčšiu v Japonsku, kde žijú praví Čínania a možno si užiť pravú a skutočnú čínsku kuchyňu, ako aj tradičné produkty čínskej medicíny - lastovičie hniezda, sušený jelení penis a podobné exotickosti.
Popri tom si užívame samozrejme aj úžasnú japonskú kuchyňu. Rozprávkové dlhé slíže v polievke (rámen, udon, soba), suši... Aj Viedenčania prichádzajú na "kloub" môjmu porekadlu, že "na suši chodím len v Japonsku;" akokoľvek snobsky to znie, raz darmo - tu, v pásme niekoľko kilometrov od morského pobrežia, sú všetky tie ryby, krevety, sépie, morské slimáky, ustrice a iné mušle zaručene čerstvé, a tým vysoko kvalitné a nesmierne chutné. Majster kuchár vám na počkanie "narežie mäso" (čo je doslovný význam slova sašimi) z malého tuniaka kacuo, obrovského tuniaka maguro či z bielej ryby šťastia - tai, alebo z neskonale chutného upečeného morského úhora anago... Japonská kuchyňa, to však prirodzene nie sú len suši, sašimi či misová polievka. Ale o tom zasa niekedy inokedy... mám pocit, že ani keby v Japonsku človek žil celý život, neochutná všetky jeho dobroty a špeciality. Plánujem o tomto neuveriteľnom deviatom zázraku sveta napísať knižočku, takže moji priaznivci si budú môcť prečítať nie len o tom, čo sa v Japonsku je, ale aj čo pri tom taký japonológ môže zažiť a kam sa môže dosť.
Z tajfúnového Japonska želám všetkým krásny zvyšok leta!