Ďalšia demagógia o Slovenoch na svete

Autor: Ivan R. V. Rumánek | 17.7.2014 o 22:46 | (upravené 18.7.2014 o 9:07) Karma článku: 11,23 | Prečítané:  4200x

Dostal som k narodeninám knihu. Obydlia moje, ako aj celej našej rodiny, praskajú vo švíkoch, čo sa kníh týka, a tak kniha je u nás darom veľmi vzácnym a zriedkavým. Tentokrát išlo o úctyhodnú veľknihu pod názvom „Zamlčané dejiny – Pôvod a začiatky Slovenov-Slovákov“ od Viktora Timuru (2014, Bratislava: Eko-konzult). Knihu som dostal, pretože sa touto tematikou zaoberám (v. aj niektoré moje predchádzajúce blogy). A pretože som bol zvedavý, čo autor, ktorého poznám zo štúdií o Jánovi Kollárovi, má k tejto otázke povedať, stala sa mi jeho kniha letnou dovolenkovou četbou. Ale chyba lávky!

        Čo povedať? Odkiaľ začať? Kde načrieť a začať preberať vedrá bahna a hľadať v nich zrnká čistého piesku? Pristupoval som ku knihe s úprimnou zvedavosťou dozvedieť sa niečo nové, ale...

         Kniha už od svojho úvodu dýcha neznášanlivosťou. Samotný jej názov sľubuje odhaliť čosi zahalené, zamlčané – ale v skutočnosti zamlčuje ešte viac, ba vyslovene zavádza. Naznačuje, že nám Slovákom niekto niečo zatajuje. Že nám upiera poznanie svojej pravej minulosti. Nám úbohým Slovákom, ktorých stále niekto o niečo pripravuje. Tento uplakaný tón poníženého Slováka, ktorý sa možno hodil v dobách Jána Kollára (a vďaka ktorému máme nádhernú Slávy dceru!), je dnes anachronistický a smiešny. Ako som čítal knihu ďalej, bol som zvedavý, či autor odhalí toho „páchateľa“, toho antiSlováka, ktorý nám krivdí. Ale nie. Totiž tento niekto nie je singulárový. Autor stále len naznačuje. Jeho riadky dýchajú nahromadeným hnevom, avšak nie je jasné, na koho sa autor vlastne hnevá. Nakoniec je kandidátov niekoľko. Najprv sa to zdajú byť západní historici, ktorí nepíšu o Slovanoch. Potom sú to „profesori slovenských vysokých škôl a akademických inštitúcií“. Inde zasa autor naznačuje európskounijné sprisahanie proti Slovákom. Neskôr ostro protestuje proti teórii, že by Homo sapiens pochádzal z Afriky - pričom nevystveľuje, ako sa kaukazský uctievač medveďov z doby pred 70 tisíc rokmi vylučuje s africkou pravlasťou, z ktorej sme mali odísť pred 150 tisíc rokmi... Potom zasa brojí proti fašistom ako hlásateľom árijského národa – čo sa mi vidí trošku anachronické, po polstoročí od konca vojny...

        A napokon mu vadia aj Germáni celkovo. Určite za to, že vytlačili Slovanov z ich západo- a severoeurópskych sídiel. Autor sa tým stotožňuje s Jánom Kollárom a drása ho bolesť poeticky zhmotnená v Slávy dcere, ale, prosím vás, veď sme hádam už o dve storočia neskôr! Nemci boli medzitým dvakrát porazení, stali sa dobrou krajinou, ktorá je vzorom aj pre nás, tak prečo znova opakovať, s pocitom trpkosti, že Slovania žili kedysi aj v Nemecku? (Zdôrazňujú Nemci, že Germáni kedysi žili aj na Slovensku?) Napokon, istí Slovania žijú v Nemecku dodnes, a nemyslím tým len slovenských, poľských či chorvátskych zárobkárov. V Lužici sa stále hovorí serbsky, horno- aj dolno-. Ja sám som si tam kedysi urobil výlet z Drážďan a oslovoval som v Budyšíne ľudí po slovensky a bol som zvedavý, koľkí mi budú rozumieť... Navyše, lužickí „Serbi“, horní aj dolní, boli prví Slovania, ktorí sa dostali do EÚ, takže napokon sa im to príkorie pod Nemeckom aj vyplatilo...

       Kniha je písaná veľmi neprehľadne. Autor – akoby náročky – zneprehľadňuje fakty, ktoré nechce príliš zdôrazňovať, a na druhej strane prezentuje svoje vlastné interpretácie ako historickú pravdu. Nepíše „tieto kmene boli možno Veneti, ktorí z dôvodu hladu hľadali nové sídla“, on napíše rovno, že to BOLI Veneti. Alebo (na s. 11): „Slovanské kmene (Sloveni) na území Slovenska sa od 2. storočia nášho letopočtu skrývajú aj za názvom Kotíni“. Toto tvrdenie, akokoľvek vzrušujúce a lákavé, však nijako neodôvodňuje. Nestojí mu za to vysvetliť, NA ZÁKLADE ČOHO k tomuto názoru (ťažko hovoriť o „poznatku“) dospel. Proste to len tvrdí, akoby to bol samozrejmý a do očí bijúci (a nám celý ten čas zamlčovaný) fakt. Ak sa jedného dňa rozlúšti záhadný nápis na slovenskej skale a zistí sa, že ide o veľmi starú slovančinu, rád autorovi zatlieskam ako prorokovi, ale dotiaľ musím ako vedec, aj ako človek rozmýšľajúci, ostať skeptický a pýtať sa na zdôvodnenie, dôkaz každého takéhoto tvrdenia...

        Autor píše síce o „vetvách“ európskych pranárodov – keltskej, germánskej a slovanskej, ale „zatutláva“ už, z čoho sa tieto „vetvy“ rozkonárili. Pozorný čitateľ si však všimne, že niekoľko strán dozadu sa autor priznáva k tomu, že nemá v obľube pojem Indoeurópanov. (Ďalšia „nenávisť“ – voči indoeuropeistom - pretože prekrucujú pravdu o Slovanoch.) Snažiac sa pochopiť autorovu zášť, došiel som k názoru, že tento pojem mu asi vadí nie sám osebe, ale preto, lebo Nemci ho označujú ako „indogermánsky“, a to autora očividne strašne popudzuje. Chápem ho, ale nesúhlasím s ním. Môže ho popudzovať, keď si v nemčine prečíta trebárs takú floskulu, že skupiny INDOGERMÁNOV osídlili Indiu a založili v nej kultúru založenú na sanskrte – keď autor sám je toho názoru, že tí, čo osídlili Indiu, boli SLOVANIA, a navyše je autor protigermánsky zameraný, takže pojem Indogermáni mu musí píliť uši.      

        Toto však rozhodne nie je vedecký postoj, a tým menej sa hodí ako prístup vo vedeckej monografii – ak teda spomínanú publikáciu mám tak brať. Teda, pôvodne som ju tak bral. Je ale taká preplnená osobnými zášťami autora, jeho prekrucovaním faktov a ZAMLČIAVANÍM toho, čo sa mu nehodí (hoci v názve knihy má „Zamlčané dejiny“ a kniha sa falošne tvári, že chce veci odhaliť a pravdivo pomenovať).... V Nemecku sa indoeuropeistika započala a rozvila ako samostatná jazykovedná disciplína, a je celkom pochopiteľné, že Nemci si nový pojem pomenovali egocentricky ako Indogermáni, a že sa tento názov v Nemecku dodnes používa, hoci ostatný svet používa označenie Indoeurópania – nuž, v každej kultúre prežívajú pojmy vzťahujúce sa k starším formám poznávania, nie vždy sa všetko terminologicky mení. Aj my Nemcov voláme nemcami, tj. Nemými, pritom vieme, že nemí nie sú, a dokonca nemčina bývala tradične prvý cudzí jazyk, ktorý sa v našich zemepisných končinách učil. A tiež sa Nemci za to na nás neurážajú, že ich vlastne tým menom osočujeme...

        Autor knihy v osočovaní zachádza ďalej, keď tvrdí, že Árjovia, ktorí osídlili Indiu, boli Slovania (sic!), a myslím, že posledným klinčekom je jeho niekoľkonásobne opakované tvrdenie, že sanskrt je nedokonale vyvinutá slovančina!!!

        Tu už sa aj mne žalúdok nadvihoval od pobúrenia. Vyhlásiť jeden z najstarších jazykov jednej z najstarších kultúr sveta za nedovyvinutú slovančinu, to môže len človek, ktorý o sanskrte nič nevie a nikdy nič nečítal zo staroindickej literatúry. Sanskrt, ktorý jeho prví európski objavitelia vyhlasovali za dokonalejší od latinčiny a jemnejší od gréčtiny (pričom zložitejší než obidva jazyky dohromady), je jazykom nesmierne bohatej a krásnej literatúry plnej príbehov, motívov a posolstiev aktuálnych ešte aj dnes, po nejakých troch tisícročiach. Kto si prečítal Iliadu a Odysseiu, tak si asi bude vedieť predstaviť, čo to znamená, že sanskrtské eposy Mahábháratam a Rámájanam (-m je ich reálna koncovka stredného rodu, podobne ako latinské –(u)m) predstavujú mnohonásobne dlhšie texty než Homérove eposy. Ja osobne nevylučujem, že pri strete gréckej a indickej kultúry sa Indovia mohli dať inšpirovať homérovskými eposmi a usporiadali svoju mytológiu do podobných súvislých jednotiek, to však nič neuberá týmto pokladom na cene. Už samotná Bhagavadgítá, jeden malý úsek z Mahábhárata, poetické jadierko, ktoré je intímnym duchovným rozhovorom Ardžuna a boha Kršnu, je impozantné literárne dielo, ktoré sa neustále prekladá do všetkých jazykov sveta. A tak sa pýtam – ktoré z diel slovanských literatúr malo vo svete takúto odozvu a ktorý slovanský jazyk svojou vyvinutosťou predčil sanskrt, že autor predmetnej knihy považuje sanskrt za nedovyvinutú slovančinu?

        Pravdou je, že ak sa slavista pustí do štúdia sanskrtu, naozaj je prekvapený očividnými paralelami, podobnosťou slov, dokonca aj gramatických štruktúr. Ja sám som mal tento úžasný zážitok a som zaň osudu vďačný. Sanskrt do istej miery akoby naozaj prehováral k Slovanovi nejakou jeho veľmi dávnou pra-pra-pra...-pramaterčinou. Ale – takýto istý dojem majú aj Litovci a Lotyši – a niektorí šovinisti z ich radov sa budú zasa do krvi hádať, že ich jazyky nemajú so slovanskými nič spoločné, pretože ich jazyky sú príbuzné sanskrtu. Pritom pravda je tá, že pobaltské jazyky sú so slovanskými naozaj (žiaľ, bratia Litovci!) najbližšie príbuzné – čo Litovci nechcú prijať kvôli trpkým skúsenostiam s Rusmi... A že Pobalťania a Slovania sú potom príbuzní na jednej strane s Indoíráncami, na druhej strane – nech sa pán Timura hnevá alebo nie – s Germánmi, je tiež známe. Nie len tým, že máme s Germánmi napr. datív na –m (naše „k toMu“ a nemecké „zu deM“). Keď som kedysi videl prepis Wulfilovej gótskej biblie, tiež som mal chvejivý pocit, že ide o akúsi starú slovančinu či pa-slovančinu...

        A podobné príbuznosti pozorujeme aj pri štúdiu gréčtiny, ba dokonca aj latinčiny, pri troche základných vedomostí o tom, ako sa jazyky vyvíjali a ako napredoval hláskový vývoj. Indoeurópske jazyky sú si naozaj príbuzné, čo znamená, že v istej, bližšie nedefinovateľnej časovej fáze, mali spoločný prajazyk, z ktorého sa vyvíjali do samostatných vetiev.

        Sú samozrejme aj záhady. Prečo Slovania povedia „ryba“ a k tomuto slovu nie je v nijakom inom indoeurópskom (skratka „ide.“) jazyku spoľahlivejší príbuzný než sporné nemecké „Raube“, ktoré však znamená larvu? Kde sa zobralo latinské aqua a germánske ahwa (nemecké –ach, -au v zemepisných názvoch, a z nich poslovančená prípona riek –ava na územiach, kde Germáni pred Slovanmi žili, tj. hlavne v Čechách a na Morave), keď vo väčšine ide. jazykov sa tento pojem pomenúva slovom príbuzným našemu „voda“? Predpokladá sa tu tzv. vplyv substrátu, tj. jazyka pôvodných obyvateľov, ktorí v Európe žili pred príchodom Indoeurópanov a ktorého potomkami sú už len Baskovia. Indoeurópania sa miešali s pôvodným obyvateľstvom a prirodzene prijímali niektoré ich slová, ale aj isté gramatické črty. Napr. keltské jazyky majú niektoré pozoruhodné gramatické afinity so semitskými jazykmi, mnohé grécke slová sa pripisujú jazyku „božských Pelasgov“, ako o nich píše Zamarovský (napr. samotné pomenovanie mora – thalassa, pretože väčšina ide. jazykov ho označuje slovami príbuznými s naším „more“). Íránci a Indovia si zasa podivuhodne, až záhadne prehodili slová označujúce „boha“ a „diabla“/„démona“: staroperzsky bol „boh“ ahura a „diabol“ daeva, kým v sanskrte je to opačne – „boh“ je dévah a „diabol“/„démon“ je asurah. Pritom dévah ako „boh“ je očividne pôvodnejší význam tohto slova, pretože je príbuzný s označením „boha“ v iných ide. jazykoch, už len také latinské deus, gélske (írske) dia, germánske tiwaz, litovské dievas (a možno aj slovanské divъ).

        Kniha je plná neodborných tvrdení, ako napr. že „historické obdobie (...) etnovetiev Slovanov, Keltov a Germánov“ sa začalo od 3. tisícročia pred n. l. (s. 27). Nazdávam sa, že každý autor historickej knihy by si mal byť vedomý základnej terminológie a že termín „historický“ sa vzťahuje k obdobiu, ku ktorému máme písomné pamiatky. Na dobu PRED prvou písomnou pamiatkou sa vzťahuje pojem „prehistória“. Autor však nevysvetľuje, či vie o nejakej písomnej pamiatke zo začiatku 3. tisícročia pred n. l., ktorá by ho oprávňovala nazývať toto obdobie Slovanov historickým. Ak o nej vie a nepodelil sa o tejto fascinujúcej skutočnosti so svojimi čitateľmi, tak neviem, prečo jeho kniha finguje, že chce odhaliť „Zamlčané dejiny“ Slovákov...

         Nepresvedčivá jazykovedná dišputa v knihe sa snaží dokázať neopodstatnenosť tvarov „Slovieni“, "staroslovienčina", keďže podľa neho sa slovanské „jať“ v slovenčine nevyvinulo do „ie“. Pre vysvetlenie: „jať“ je staroslovienska samohláska, ktorej zodpovedá ide. dlhé „é“ alebo „oi“ a v slavistike sa označuje písmenom „ě“ (napr. bělъ, větrъ, Slověne). V cyrilike sa označovala zvláštnym písmenom, ktoré sa nazýva „jať“. Napriek tomu, čo sa snaží autor dokázať, sa „ě“ vo väčšine prípadov vyvinulo buď do „e“ alebo „ie“, „ije“, „je“, v češtine potom ďalej do dlhého „í“ a v bulharčine a macedónčine mu zodpovedá „ja“. Autor pri snahe dokázať neopodstatnenosť tvaru „Slovieni“ (zrejme mu zasa vadí, že „ě“ je písmeno prebrané z češtiny) ide tak ďaleko, že tvrdí, že v slovenčine sa „ě“ nevyvinulo do „ie“. Pritom absolútne ignoruje také samozrejmé príklady ako slovenské slová biely, vietor (ktoré nie sú ani bjaly, vjator, ani belý, vetor, ako sa snaží presvedčiť).

      Obávam sa, že šovinizmom poznamenaná teória, navyše podaná veľmi neprehľadným štýlom, neobstojí. Veda založená na nenávisti a komplexoch je zlá veda a nevedie k dobrým výsledkom. Autor nazhromaždil úctyhodné, až dojemné kvantá materiálu a informácií, a za to si určite zasluhuje úctu. Ale jeho osobná interpretácia tohto materiálu je chaotická a neodborná. Mapy sú síce veľkolepé, ale často neprehľadné a bez dostatočných vysvetliviek a priamych referencií k textu. Navyše je v publikácii ohromné množstvo chýb, omylov a dezinformácií, nehovoriac už o terminologických a jazykových nedostatkoch (ak autor považuje sanskrt za nedokonalú slovančinu, tak jeho vlastná slovenčina by mala byť dokonalá, krásna, uhladená, logická a bez chybičky, aby mala šancu sa sanskrtu aspoň trošku priblížiť...)

     Navyše, nevysvetlením toho, KTO nám to vlastne „zatajuje/zamlčuje“ dejinnú pravdu, autor len podporuje podvedomý stihomam, ku ktorému má slovenská spoločnosť sklon. Vždy nám „KTOSI“ chcel zle, a keď sme sa zbavili Maďarov (1918) a Čechov (1993), tak začíname si vytvárať nových BUBOV, na ktorých možeme váľať naše vlastné nedostatky. Ale stavať naše národné povedomie na teórii postavenej na nejakom novom BUBOVI, na nepravdách a vykonštruovaných pokrútených súvislostiach pospájaných šovinizmom, to je podľa mňa nedôstojné nás Slovákov, ak máme byť plnoprávny moderný sebavedomý národ. Autor, ktorý, predpokladám, vychádza z odkazu Jána Kollára, by si mal uvedomiť, že Kollár sa snažil ukázať svetu Slovanov ako vzor, Slovanov lepších, a nie Slovanov, o ktorých niet čo stáť - Slovanov zakomplexovaných. Neviem, ale mám ten pocit, že Ján Kollár by možno nebol rád, keby videl, že ani po dvoch storočiach sme sa akoby nikam neposunuli, napriek tomu, že už máme všetko, o čom on ani nesníval - svoj literárny jazyk, svoju literatúru, ba dokonca aj svoj štát...

        

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?