Bealtain a Zeleň města Brna

Autor: Ivan R. V. Rumánek | 30.4.2014 o 13:10 | (upravené 30.4.2014 o 14:31) Karma článku: 5,81 | Prečítané:  289x

Každou minútou sa približujeme k jednej z najkrajších nocí roka - predvečer 1. mája. Velebenie tohto termínu patrilo k dávnym solárnym sviatkom našich predkov, možno ešte z pohanských čias, ako tomu svedčí jeho súvis s čarami a čarodejnícami.

Okýptené stromy ešte stále ledva zelené v porovnaní s lipou, ktorá nejakou záhadou (a vďaka Bohu za to) už kedysi dávno ušla zákrokomOkýptené stromy ešte stále ledva zelené v porovnaní s lipou, ktorá nejakou záhadou (a vďaka Bohu za to) už kedysi dávno ušla zákrokom

V skutočnosti išlo o počiatok leta. Táto symbolika sa ukazuje aj v tom, že presne o polroka neskôr je ďalšia „čarovná noc” – predvečer 1. novembra, začiatok tmavého obdobia zimy. K nám sa tieto pradávne sviatky vrátili len pomerne nedávno, zásluhou novodobého masívneho prílevu angloamerickej kultúry, prostredníctvom ktorej sa k nám dostala aj vedomosť o starých keltskýc sviatkoch, ako sa zachovali v Írsku. Taký Halloween je totiž tiež pôvodom írsky sviatok, ktorý si írski vysťahovalci priniesli so sebou do Ameriky. Tam sa ujal pod anglickým označením pochádzajúcim z „(All) Halow(s’) e(v)en“ – Predvečer Všech Svätých. Jeho pôvodný gélsky (írsky) názov je Samhain (výslovnosť [sauň]). Gélsky názov dnešnej čarovnej noci je „Bealtain“ (ž. r.) a v gélskej výslovnosti znie [bjaulheň]. Túto výslovnosť by sme si azda ani nedokázali predstaviť na základe písmen, ktorými sa toto slovo píše; írska gélčina má však veľmi zložitý historický pravopis, v ktorom, podobne ako v angličtine, dánčine či gréčtine, sa slová píšu tak, ako sa vyslovovali kedysi dávno, než sa ich výslovnosť vyvinula do ich súčasnej podoby... (Výslovnosť „beltein“ je len anglická skomolenina tohto keltského názvu.)

V Brne, kde momentálne žijem, sa pri tejto príležitosti poriada Čarodějáles. Česi a Moraváci, u ktorých dechristianizácia značne pokročila, sa radi v romantických prestavách vracajú k dávnym obyvateľom ich územia – Keltom; slovanský dávnovek je pre nich buď príliš málo dávny, alebo sprofanovaný príslovečnou nedôverčivosťou k Rusku ako slovanskému „big brother“-ovi. A tak keltská mytológia a moderné predkresťanské rituály tu majú podobnú obľubu ako trebárs v Anglicku. Čarodějáles je, podobne ako jeho zimný náprotivok Samhain, príležitosťou vyjadriť zmysel pre „pohanské“, a tým nekonformné, nové(hoci staré) –a tým vzrušujúce.

Niekedy si tak hovorím, kam sa pri všetkých tých duchoch, strašidlách a čarodejniciach podela romantika... odovzdanie sa nežnosti prírody v jej najkrajšom šate, keď všetko kvitne, pučí, vonia a spieva, nie je ani príliš zima ani príliš horúco, harmonický príklon k tejto jedinečnej kráse, ktorú nám náš kalendárny rok pripravuje v tejto presne nameranej harmonickej zmesi len práve v tomto čarovnom období niekoľkých týždňov okolo Bealtaiňe.

K tomu sa mi vynára spomienka na rozkošnú Jiráskovu novelu Filosofská historie, podľa znalcov Jiráska najpôvabnejšie dielo jeho tvorby, v ktorom tak podmanivo opisuje majáles litomyšlských gymnazistov roku 1848. Pri čítaní tohto dielka sa človeku musí zaclivieť za tými starýrmi časmi, keď krása prírody prebúdzala krásu v ľuďoch a neboli potrebné prastaré rituály a čarodejníctva k tomu, aby si mladí ľudia vedeli vychutnať šťastie vyvolané púhou krásou. Pravda, romantickosť onoho mája vo Filosofské historii slúži ako literárny kontrast k tragickým udalostiam konca toho roka, keď revolúcia bola potlačená v českých končinách rovnako ako v slovenských. Napriek tomu však ostáva svedectvom o tom, ako ľudstvo dokázalo kedysi žiť v spokojnosti a radovať sa z prostých vecí, vidieť čaro v prirodzených daroch života, bez zbytočných prímesí.

Príroda je naozaj v tomto období krásna. Obzvlášť v túto jar, ktorá je mimoriadne dlhá a teplá a orgovány kvitnú už mesiac (hoci, pravda, marhule v niektorých krajoch náhlym ochladením zmrzli...). Môžeme si doplna užiť tohto čara prebúdzajúcich sa stromov a sviežej zelene, tak dobre robiacej nielen duši, ale aj očiam, a vzduchu a našim pľúcam. Hlavne v mestách sa tešíme z rozzelenaných stromov a rozkvitnutých kríkov, z trávnikov doslova posiatych púpavami a sedmokráskami.

Tým viac ma zaráža nebývalá aktivita úradov, na ktorú sa moja pozornosť upriamila pred rokom v súvislosti so zohavením stromov na Starej Turej (v. môj blog „Príbeh stromov“). Tento rok sa aj úrady v mestských častiach Brna zbláznili, a robotníci podniku Zeleň města Brna sa postarali o ďalšie dokaličenie stromov a – paradoxne k jeho názvu – obrali mesto o podstatnú časť jeho zelene.

Ťažko som niesol, keď zjari „bojové čaty“ kántrili stromy v okolí môjho bytu, orezávali konáre a nechávali zo stromov len žalostné kýpte. Ako občan v demokratickej krajine som sa snažil ozvať: najprv som oslovil konkrétnych robotníkov – ktorí zjavne nie sú povolaním záhradníci a nemajú ani štipku zmyslu pre krásu stromov a sú len ničiteľmi zelene, ktorých si mesto prenajalo a oni proste len so značnou dávkou necitlivosti vykonávali to, za čo dostanú zaplatené. (Pritom na miestach, ktoré by skutočne potrebovali prekliesniť prerastené konáre, zasahujúce do chodníkov, ich sotva kedy vidieť...) Keď som pochopil, že u nich nepochodím, pretože oni slepo plnia rozkaz od svojho šéfa, ktorý sedí úplne v inej časti Brna, ale napriek tomu vydáva rozkazy dokaličiť stromy práve pod mojím oknom... tak som sa ozval priamo u podniku Zeleň města Brna – to už len preventívne, prípadne zo solidarity k ďalším ľuďom, ktorým budú ničiť životné prostredie v okoli ich bydliska, pretože stromy v MOJEJ štvrti už boli dokyngračené... Zo Zelene mi odpovedali, že sa tak robí v súlade so zákonom... a nariadeniami... a uzneseniami... Názor mňa ako občana, ktorému značne doničili životné prostredie, ich nezaujíma. Navyše mi pracovníčka prezradila – čo sa možno preriekla a nemala to hovoriť – že stromy, ktoré sa už raz takto poobrezujú, sa už musia obrezávať pravidelne, pretože už NIKDY SI NEVYTVORIA PRIRODZENÚ KORUNU!

Možno vďaka môjmu prostestu sa aspoň niekto niekde zamyslí. Ale, keď nad tým uvažujem - kam sme sa to dostali? V dnešnej dobe, keď sa tak strašne volá po ekológii, keď máme suseda Rakúsko, ktoré je oázou zelene a zdravého životného štýlu, sa robia takéto umelé a zbytočné zásahy.

Nepoviem, nech orežú vetvy, ktoré sú nebezpečné z hľadiska prípadného víchra či búrky. Alebo ak niekomu konáre bránia v prirodzenom slnečnom svetle. Alebo zasahujú do chodníkov. Ale prečo nedovoliť, aby naše ulice boli alejami krásnych stromov, ktoré dodajú harmóniu v našich časoch poznamenaných chaosom a hektikou, zelených korún, ktoré poskytnú tak vytúžený tieň cez dni pečúceho slnka v dobe ozónovej diery a globálneho otepľovania! Prečo nemôžu byť naše mestá doslova utopené v zeleni tam, kde je to možné? Stromy okýptené podľa vzoru francúzskych záhrad nikdy nevytvoria z našich ulíc Versailles, pretože okýptené stromy v modernom meste nevytvárajú patričný harmonizujúci kontrast, keďže za pozadie im neslúži pôvab versaillských palácov!

 

Práve len stromy, v ich prirodzenom raste a prirodzenej velebe, môžu dodať nášmu modernému mestu aspoň trochu mäkkosti a harmónie. Kam sa podel zmysel pre príjmeno, pre ekológiu? Kam sa podel zdravý rozum a cit?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?