Slovenčina či slovienčina – neverending story...

Autor: Ivan R. V. Rumánek | 21.12.2013 o 12:39 | (upravené 21.12.2013 o 13:00) Karma článku: 10,59 | Prečítané:  807x

   Prednedávnom mi rodičia dali do pozornosti Literárny týždenník, v ktorom sa opäť nastolil problém identity nás Slovákov. Významné osobnosti sa tam vyjadrovali k histórii názvu nášho národa – nášho etnonyma – ako aj otázok pomenovania nášho jazyka. Bol som prekvapený, že tieto otázky na Slovensku stále ešte nie sú doriešené, ba dokonca sú ľudia schopní sa o nich hádať a rozdeľovať sa podľa postoja do strán, klubov, zástancov a protivníkov. Neviem, čím to je. Tieto otázky by hádam mali byť samozrejmé a jednoznačné a každý by ich mal mať za seba vyriešené – nie ich riešiť, ako keby sme boli nie na prahu nového tisícročia, ale na začiatku 19. storočia. Čo je však ešte smutnejšie - a hlavne zarážajúce – že v týchto otázkach je tendencia podliehať citom, schádzať z cesty logiky a rozumu, a že sa v prejavoch často aj vysokých, ba najvyšších, osobností prejaví nevedomosť, neinformovanosť, nedovzdelanosť.

Neviem – či všetci tí ľudia zrovna chýbali v škole, keď sa to učilo? Predsa si dobre pamätám, že to bolo súčasťou úplne základného vzdelania, a nič na týchto faktoch nezmenilo, že sme sa medzitým úspešne vzdali socializmu, osamostatnili sa do svojbytného štátonároda a začlenili sa do Európskej únie.

   V spomínanom čísle Literárneho týždenníka (dvojčílo 33-34 z 2. októbra 2013) pán Titus Kolník podal prehľad zahraničnej vedeckej literatúry, v ktorej sa píše o našich predkoch ako o „Slovákoch“ už pre obdobie, do ktorého spadá Nitrianske kniežatstvo a zjednotená Veľká Morava. Pán Ábel Kráľ, nestor správnosti slovenskej výslovnosti, ktorého hlas, žiaľ, už dávno zanikol pred umelou dikciou miléniových slovenských médií, píše „O Slovákoch a slovenčine“.

   Priznám sa, nesledujem Literárny týždenník pravidelne, ani rozpravu – národný diskurz – s touto tematikou, pretože ma plne vyťažujú pracovné povinnosti pedagogického aj vedeckého rázu v zahraničí, ale otázky našej národnej identity a histórie nášho jazyka ma akosi priťahujú od malička a mám na ne jednoznačný názor, potvrdený vlastne celoživotným štúdiom, poznávaním, zvažovaním svojich názorov a formovaním si postoja v interakcii s prostrediami, v ktorých sa pohybujem – japonským, britským, českým. Predpokladám, že etnické otázky sa rozprúdili v uplývajúcom roku práve vďaka významnému výročiu predpokladaného príchodu Konstantina a Methodia z Thessaloniky na Veľkú Moravu. Aby nedošlo k omylu – schválne používam pôvodné, grécke verzie mien a názvov, pretože bratia, ktorých od detstva obdivujem a z ktorých hlavne Konstantinos so svojím lingvistickým géniom mi bol v nejednom smere vzorom a inšpiráciou, boli predovšetkým Gréci, pochádzajúci z Byzantskej ríše, hoci z mesta Thessaloniké, v ktorom v tej dobe žilo už aj veľa južných Slovanov. Pripomeniem, že Slovania sa tam dostali po veľkej slovanskej expanzii na juh, nie nepodobnej – aj vo svojom chaose aj v krutosti (čo je skutočnosť, ktorá u nás málokedy zaznie!) – germánskemu sťahovaniu národov: Slovania ohrozovali grécke impérium, podobne ako kedysi Kelti a neskôr Góti; po dobe bojov došlo k zmiereniu, a Slovania už akosi ostali usadení na nových územiach: ich prítomnosť bola silná aj v okolí starogréckeho mesta Thessaloniké. Je dodnes. (NB je to „tá“ Thessaloniké, nie „tie“ Thessaloniky, dokonca aj v súčasnej gréčtine).

   Pani Božidara Turzonovová, ktorej rodinné korene siahajú do týchto oblastí, sa ako dnes už profesorka na trnavskej Univerzite Cyrila a Metoda  tejto otázke venuje dlhé roky a ja osobne sa veľmi teším na výsledky jej pozoruhodnej bádateľskej činnosti. Od nej viem, že Slovania – Macedónci – v tejto oblasti žijú vlastne dodnes, a pravdepodobne ide o nepretržitú kontinuitu slovanského osídlenia thessalonického okolia od dôb našich slávnych vierozvestcov. Predpokladá sa, že ich matka bola Slovanka – už z toho, ako majstrovsky Konstantinos preložil do tamojšieho slovanského nárečia, ktoré sa musel naučiť ešte počas detstva stráveného v Thessalonike, časti Biblie, ba dokonca vytvoril klenot pre všetkých Slovanov – slávnu báseň Proglas. Predovšetkým však obaja bratia boli Gréci – po otcovi, a kultúrne, podľa krajiny, v ktorej žili a vyzrievali. To, že sa stále u nás používajú ich poslovančené mená, rovnako ako názov mesta „Solún“, podľa mňa vytvára u neinformovanej verejnosti nesprávany dojem, ako by títo bratia boli Slovania a pochádzali z nejakej slovanskej ríše, ba možno nie som ďaleko od pravdy, že nejeden Slovák prechováva chybnú predstavu, že to boli Slováci... V mäteži protichodných vyhlásení (obyčajne tradične slovensky dourážaných a preddourážaných) na túto tému, ktoré sa mu obtrú o uši, to ani nie je tak celkom nepochopiteľné...

   Každý slavista dobre vie, že jazyk Konstantinových slovanských prekladov bol južnoslovanským nárečím – logicky išlo o nárečie, akým hovorili práve Slovania v okolí Thessaloniky, t. j. predkovia Macedóncov – ako aj Bulharov, ktorí síce antropologicky a etnicky boli pôvodne turkickym kmeňom, ale prijal slovanskú kultúru a postupne aj jej jazyk.

   Konstantinos teda prekladal evanjeliá do reči, ktorú poznal z detsva z Thessaloniky, aby napokon tento kultúrny poklad priniesol v misii, ktorú viedol jeho starší brat Methodios, ďaleko na sever k nám, našim predkom v zjednotenom „Nitriansko-Moravsku“ čiže Veľkej Morave. Je tiež slavisticky známe, že Konstantinovi a Methodiovi žiaci z domáceho veľkomoravského obyvateľstva, ktoré je, mimochodom, v staroslovienskych pamiatkach etnicky označované ako „Slověni“ či „Moravľjani“, takže títo domáci učeníci vnášali do svojich prekladov stále viac prvkov z domácej reči – t. j. slovanského nárečia, ktorým sa hovorilo tu u nás na Veľkej Morave a ktoré bolo predkom západnej slovenčiny, záhoráčtiny a juhovýchodnej moravčiny (pred tým, než bola Morava z veľkej časti postupne počeštená po začlenení do českého štátu). Súčasná slovenčina je totiž, ako vieme – alebo mali by sme vedieť už zo základných školských hodín – bola do značnej miery umelým jazykom vytvoreným zo severných nárečí stredného Slovenska, s prihliadnutím na nezanedbateľnú kultúrnu tradíciu západoslovenskú založenú na výraznom postavení Trnavy ako dobového cirkevného centra nie len Slovenska, ale celého Uhorska. Územie Slovenska totiž bolo pozoruhodne nárečovo členené - vieme, že východné oblasti Slovenska nárečovo v mnohom patria do východnej slovanskej sféry, kým strednoslovanské nárečia vykazujú mnoho čŕt spoločných s južnoslovanskými, hlavne s chorvátčinou, ale ešte viac slovinčinou. Ozaj – keď už spomínam Slovincov, zdá sa mi absurdné, že pri globalizácii dnešného sveta vieme práve Slováci a Slovinci o sebe tak tragicky málo! V Londýne sa ma kolegyňa z Ljubljany s fingovaným humorom, ale v podstate so skrytou spodnou rozčúlenosťou, pýtala, prečo sme si dali také podobné meno a teraz si ju, aj ich futbalové mužstvo, všetci mýlia so Slovenskom... Videl som, že nevedomosť teda panuje na obidvoch stranách, možno na slovinskej strane ešte priťažená skutočnosťou, že Slovinsko ešte donedávna bolo (neviem, či to ešte stále platí) „na tom“ o kus lepšie než Slovensko, a teda sa cítili znevýhodnení tým, že vo svete si ich môžu zamieňať so Slovenskom.

   Je smutné, že ani Slováci, ani Slovinci nevedia, že vlastne aj jedni aj druhí zdieľame SPOLOČNÉ etnonymon. Že po slovinsky, aj po slovensky, sa ženská príslučníčka národa nazýva „Slovenka“ a svoj jazyk nazývame „slovenský“ (v slovinskom pravopise bez ypsilonu – „slovenski“). A pokiaľ si zoberieme hypotézu, že výraz „Slovák“ sa objavil až v neskoršom stredoveku podobným spôsobom, ako popri „Moravan, Pražan“ máme aj výrazy „Moravák, Pražák“, a že Poliaci boli pôvodne Poľania, tak je nad svetlo jasnejšie, že aj my Slováci sme sa ešte do nejakého 14. storočia museli nazývať „Slovenmi“. Takže, aby som zhrnul, moje chápanie týchto skutočností je také, že od Tatier až po Terstský záliv sa kedysi rozšírilo etnikum (ťažko tu asi hovoriť už o „kmeni“), označujúce sa ako Slověne a svoj jazyk ako „slověn6sk7“ (6 je mäkký jer, znejúci kedysi asi ako krátke „i“, a 7 je tvrdý jer, krátke „u“ či „ö“). Graz, ktorý leží na polceste medzi Slovenskom a Slovinskom, bol Grad6c6, čiže Gradec, t. j. hrad, kde do nejakého 11. storočia ešte sídlili slověnski páni (náročky píšem s „ě“, pretože, hoci asi išlo skôr o Slovincov, chcem naznačiť spoločný pôvod s etnonymom nás Slovákov). Slovenov severných – Slovákov – oddelil od Slovenov južných – Slovincov – až politický vývoj, keď územe medzi Dunajom a julskými Alpami si postupne rozdelilo Nemecko a Uhorsko a slověnský jazyk tu ustúpil nemčine a maďarčine. Rád by som tu pripomenul, že na túto historickú skutočnosť chcel nadviazať aj Štefánik, keď sa usiloval o to, aby medzi novovytváraným Česko-Slovenskom a južnými Slovanmi bol vytvorený akýsi územný „most“, ktorý by vlastne priamo prepájal územie Bratislavy so Slovinskom (možno aj vrátane Gradca, čiže Grazu). Pozostatok tejto dávnej súvislosti je dodnes vidno práve v spoločných črtách medzi niektorými stredoslovenskými nárečiami a slovinčinou – v porovnaní s takou chorvátčinou má slovinčina prekvapujúce podobnosti so slovenčinou, stačí sa len do nej lepšie započúvať, keď si cestou na dovolenku k Jadranu pustíte slovinské rádio: hoci jej, do istej miery nemčinou a taliančinou ovplyvnená, dikcia nám znie trochu cudzejšie než chorvátska, nie je ťažké uvedomiť si, že mnohé črty prezrádzajú jej historicky bližší súvis so slovenčinou.

   Všetky tieto hľadiská tu spomínam preto, lebo sa nazdávam, že nijakej skutočne objektívnej a skutočne vedeckej rozprave o etnonyme nás Slovákov a o našej jazykovej a etnickej minulosti nepomôže, ak budeme ignorovať širšie súvislosti a budeme sa naďalej chápať len v úzkoprsom stiesnenom vnímaní národa natlačeného medzi Dunaj a Tatry. Neustále sa u nás dokola opakujú tie isté klišé, tie isté pohľady, a málokedy niekto príde s niečím novým bez toho, aby to nebola nejaká ohromujúca zvesť, nechcene prezrádzajúca našu neustávajúcu národnú zakomplexovanosť – niečo v zmysle „predsa len my Slováci nie sme až takí bezvýznamní!“ či „preda len o nás vo svete vedia!“ a podobne. Pritom o svojich vlastných dejinách my sami vieme žalostne málo – ako to vyplýva aj z výrokov nejedného nášho štátneho predstaviteľa, ako som sa dozvedel práve z príspevku profesora Kráľa, hoci on sa práve snažil jeden takýto výrok ospravedlniť, pretože vraj Slováci by mali byť hrdí, že slovenčina bola štvrtým liturgickým jazykom v dejinách! Pritom nebola. Ním bola práve vyššiespomínaná staroslovienčina, jazyk thessalonických Slovanov, na úroveň kultúrneho literárneho jazyka pozdvihnutá Grékom Konstantinom. Je trpkou historickou okolnosťou, že slovenčina BY SA BOLA MOHLA naozaj stať jedným z najstarších literárnych a kultúrnych jazykov Európy, keby jej literárne formovanie nebol násilne presekol práve knieža Svätopluk, keď učeníkov staroslovienskej misie takmer vzápätí po smrti biskupa Methodia násilne a potupne vyhnal z Veľkej Moravy! A za tento kultúrnohistorický antičin má na Hrade vztýčenú sochu. Tiež paradoxicita slovenskej reality.

   Takto málo vieme o svojich dejinách, a citovo podfarbené príspevky našich osobností do národného diskurzu na túto tému k osvetľovaniu poznania nijako neprispievajú. Vieme tak málo o sebe, trápi nás, že o nás málo vedia iní - a čo trebárs vieme my o iných národoch? Veď tak smutne málo vieme vo všeobecnosti už len o našich najbližších susedoch, Maďaroch či Poliakoch. Utápame sa v ľútosti, že „vo svete“ o nás nevedia, o našej Veľkej Morave – a koľko vieme všeobecne my o iných malých kultúrnych národoch? Len jeden príklad: takí Margali. Národ z pobrežia Gruzínska, o ktorom sa dočítame niečo len pod názvom, ako ich volajú Gruzínci a Rusi – Megreli či Mingreli. A pritom, popri Gruzíncoch, je to prastarý kultúrny národ, a jedna ich staroveká princezná sa dokonca preslávila vo svete vďaka gréckej literatúre, kvôli tragickej láske ku Grékovi Iásonovi, ktorý ju uniezol do Grécka; tam to však všetko tragicky dopadlo a Euripídés, popri iných, o nej napísal nesmrteľnú tragédiu –Médeia...

   Keď už sme nedali svetu ohromujúce dramatické postavy či historické osobnosti, no pritom nám záleží na tom, či o nás (vôbec!) „vedia vo svete“, a AKO o nás vedia, malo by to byť teda predovšetkým záležitosťou našej súčasnosti. Kým začneme však svetu vyčítať, že o nás nevie, mali by sme si vždy položiť otázku: sme krajinou, o ktorej by pre ostatné krajiny bolo zaujímavé vedieť? A ako by sme to dosiahli. Pozitívne výhľady do budúcnosti, skôr než tie negatívne do minulosti...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?