Príbeh stromov (alebo pomsta primitívov?)

Autor: Ivan R. V. Rumánek | 7.5.2013 o 18:51 | (upravené 7.5.2013 o 19:02) Karma článku: 10,79 | Prečítané:  1035x

   Som typickým príkladom človeka, ktorý vyrastal v socializme: som „panelákové decko“. Nikdy som nežil v dome so záhradou. Nemal som ani „babičku na dedine“, akú mali moji spolužiaci a kde sa mohli vyžiť vo voľných hrách. Moje hry boli na hrisku, na trávniku pred naším činžiakom, a potom – ako som rástol – stále viac za mestom. Moje mesto Stará Turá je vrúbené hradbou: nie stredovekým opevnením, ale železničným násypom, ktorý ju po celej jednej strane akoby „ochraňovalo“. Za touto hradbou bola voľnosť, šíre polia, divá príroda, a tam som sa naučil loziť po stromoch a skrývať sa v prítulnej tôni ich korún.

   Moji rodičia boli na tom, samozrejme, inak. Každý z nich vyrástol v rodinnom dome. Ale každý z nich o ten svoj napokon aj prišiel, ako postupovala socialistická výstavba našich miest. Mama za „starým domom“ neprestala banovať celý život, a dodnes my všetci s pietou prechádzame popri rohu panelákového sídliska, ktoré pochovalo bývalý stavebný pozemok mojich predkov. Pochovalo dvor toho domu, takmer zázračne sa však z neho zachoval orech, jediná živá spomienka, ktorá ešte dlhé roky rástla bokom chodníka sídliska; zmizlo „humno“, ako hovorili záhrade toho starého domu. Všetko to je preč a ostalo to v nejasných spomienkach môjho najútlejšieho detstva.

   Moja mama sa nevzdala záhrad svojej mladosti. V škole, kde učila, boli sady, do ktorých pravidelne vodievala svojich žiakov, aby maľovali stromy, kvety. Ona sama sa stala ich maliarkou a v mojom rodnom kraji si svojimi obrazmi vyslúžila uznanlivú prezývku „kvetinárka“. „Staré stromy“ sa často vyskytujú v jej historických prózach, v ktorých s láskou opisuje dejiny svojho rodného mesta.

   Nikdy však skutočne neprestala túžiť po záhrade. Po parkoch. Zámky s ich zahradami sú pre ňu synonymom raja, a návšteva v nich najkrajším predstaviteľným výletom. Dbala o to, aby aj okolie nášho činžiaku „ako-tak“ vyzeralo – v rámci možností socialistického sídliska, ktoré vyrástlo v humnách zváľaných starých domov... Od ulice nám posadili pred činžiak lipky, a tak z roka na rok bol ten pohľad na ne krajší. Až do dňa, keď sa z ničoho nič prirútili pracovníci „záhradníctva“ a nespílili ich „až na kosť“. Odvtedy to robia pravidelne.

   Z druhej strany bytu bol výhľad na medzičinžiakový trávnik, a kúsok ďalej hrisko môjho detstva.  Tá strana je južná, a tak nám do nej celé leto bilo slnko. Na trávniku boli vysadené stromčeky. Deti činžiakov, nemajúce iný výbeh, sa hrávajú, pochopiteľne, na trávnikoch medzi činžiakmi, a tak často s mladými stromčekmi zaobchádzali ako s hračkou. Moja mama bola jediná, kto – pokiaľ to videla – vyšla na balkón a upozornila rozšantené deťúrence, že hra nemusí byť ničenie, a že tie stromčeky sú živé a rastúce okrasy. Deti pochopili – ktoré viac, ktoré menej – a prestali stromčeky ohrozovať.

   Potom vyrástla ďalšia generácia detí, a bola to zasa len mama – a potom sa k nej napokon pridal aj otec – kto znova upozorňovali rozjašené deti, aby neničili mladé stromčeky, nelámali ich konáre, neštverali sa na stromček, ktorý ich ešte očividne nemôže udržať. Otec dokonca rozmnožil škálu nášho parčíka o briezku, o jedličku, ktoré sám zasadil.

   Stromčeky vyrástli a z trávnika sa stal nádherný park, ktorý v lete chránil pred pečúcim slnkom, poskytoval nádherný harmonický výhľad – a už sme si nemuseli čumieť jeden druhému do okien, ako to bežne na sídliskách býva. Na stromoch hniezdili vtáci, spievali, a v zime zdobili náš výhľad dokonca nádherné hýle, ktoré na stromy prileteli, aby sa ukázali v svojej červenej kráse.

   Ako rodičia starli a prestali mať dosť energie na „stráženie“ nášho parku, stalo sa, že od istého dňa si pod stromami zvykli hrávať futbal výrastkovia. Ich krik, ako aj ohrozenie z toho, že nám lopta rozbije sklo, nám odvtedy strpčuje život, a z trávnika na mieste, kde bol najhustejšie krytý korunami majestátnych javorov, sa stala vyšliapaná hlinená plocha. Neviem, prečo to, čo deti urobia vo svojej nevedomosti, musí byť zákonitosťou znepríjemňujúceho sa životného prostredia, prečo deti musia svojím najdivokejším vreskom terorizovať celé sídlisko. Úprimne povedané, myslím, že keď som bol malý, tak HENTAK sme nevrieskali. Mal nás však aj kto upozorniť, že tu nie sme samy...

   Romantický pohľad z bytu mojich rodičov, kam chodievam na návštevy, utŕžil ďalšiu katovu ranu tejto jari. Jedného dopoludnia sa moji rodičia zhrozene pozreli von z okna a zistili, že otcova nádherná štíhla a vysoká breza je zrezaná na dvojmetrový pahýľ trčiaci zo zeme, a koruny javorov sú už spolovičky tiež zrezané skupinkou robotníkov s pílami. Tentokrát to neboli deti, pred ktorými naši chceli brániť svoje právo na výhľad. Pokus o komunikáciu s robotníkmi dopadol – nuž, viete si predstaviť, ako. Nijako, a ešte si rodičia utŕžili od nich posmešky. Mama zhrozene telefonovala na mestský úrad, aby sa domohla spravodlivosti. Odpoveď? „Ale to bolo treba, ľudia sa sťažovali, že im to zacláňa. Ale, nebojte sa. Viete, AKÉ TO BUDETE MAŤ PEKNÉ?“

   Pekné? Možno – o nejakých desať rokov. Pred naším domom je zatiaľ mesačná krajina – aj keď všetko dokola už je zelené, a rodičia sa radšej z okna ani nepozerajú. Cítia ľútosť, ale aj hnev zo zničenej krásy. Ale ešte aj niečo iné. Poníženie. Nikto nebral do úvahy ich otvorený protest, ktorým sa usilovali uchrániť si, čo im tak trochu aj patrilo. Ak sa aj niekto „sťažoval“ na tieň stromov, prečo JEMU sa vyhovelo, a ľuďom, protestujúcim proti ničeniu, nie? Prečo sa museli stromy zrezať takmer úplne na kmeň a nestačilo len trochu ich preriediť? Moji rodičia v mojom rodnom meste niečo znamenajú. Patria ku kultúrnej elite mesta. To, samozrejme, nehovorím kvôli tomu, aby som sa vyvyšoval, práve naopak. Totiž, aj napriek tomuto faktu sa nedomohli nijakého vypočutia. „Socializmus v nás“, ako tomu hovorím, sa proste zasa prejavil – v tom, že robotníkom ani nenapadlo, aby, vážiac si názor tamojšieho obyvateľa, zastavili svoje dielo skazy a aspoň zavolali šéfke, že teda čo majú „robit, lebo dosi tam vykrikuje“. Úradníčke mestského domu ani nenapadlo ASPOŇ SA ZAMYSLIEŤ,  aspoň na sekundu, že volajúci zrejme má svoj dôvod, prečo jej telefonuje a že možno by sa mohlo zastaviť niečo, čo vadí občanovi. A to sa ešte moju mamu snažila aspoň nejako uchlácholiť hlúpymi kecmi (inak to pomenovať nemienim); na niekoho iného, kto k „elite mesta“ nepatrí, by sa možno nedostalo ani toho: možno by sa bola naňho rovno vykašľala a vynadala mu, že „čo si myslí“ alebo čo si to dovoľuje, že veď ONI predsa vedia najlepšie...

   A tak zničili životné prostredie pre mojich rodičov. A nie len pre nich. Som si istý, že celý tento príbeh má desiatky svedkov, nemých pozorovateľov spoza záclon, ktorí si len „myslia svoje“, ale nikdy neurobia nič pre to, aby sa život – ich, ako aj ostatných – skvalitnil. Moji rodičia sa o to celý život snažili... Možno sa už nedožijú toho, aby javory pred ich oknami boli zasa krásne, aby briezka, preťatá cezpoly, bola znova štíhla a vysoká a ligotala sa v myriadách mihotavých zlatých lístkov v zapadajúcom slnku. Ako všetci odchovanci socializmu, moji rodičia znova doplatili na vyššiu moc, ktorá si v našich zemepisných dĺžkach proste stále ešte nezvykla, že štát – to je občan...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?