Ošógacu – japonský Nový rok

Autor: Ivan R. V. Rumánek | 1.1.2013 o 11:33 | Karma článku: 7,98 | Prečítané:  671x

Japonské „Novoročné sviatky“ - Ošógacu sú pre našinca príjemným prekvapením. Prvý január tam, na rozdiel od Európy, nie je skleslým dňom posilvestrovských opíc a depresií z toho, že sa už sviatky skončili a pred nami civie prázdna plocha nového roka, ktorú ešte len treba popísať, ale ešte sa treba prekliesniť cez bezútešné mrazy, snehy a pľúšte zimy... V Japonsku je to iné.

   Už aj vďaka tamojšiemu podnebiu je vo väčšine krajiny toto obdobie nie koncom, ale začiatkom. V Japonsku kvitnú prekrásne kamélie a pomaly sa objavujú aj prvé kvietky marhúľ ume, ktoré svojou farbou – bielou, ružovou alebo karmínovou – rozveseľujú japonskú zimu a spríjemňujú chladivý vzduch svojou krásnou sladkou vôňou, ktorá sa nesie zo záhradiek a parkov a v človeku umocňuje nespochybniteľné tušenie, že sa už pomaličky určite blíži jar.

   Tým, že Nový rok sa v Japonsku až do 19. storočia oslavoval podľa lunárneho kalendára, rovnako ako dodnes v Číne, tak jeho termín – niekedy okolo 1. februára – sa už skutočne viazal s príchodom japonskej jari. Keď však Japonci prešlil niekedy po roku 1870 na západný kalendár, posunuli termín Ošógacu na 1. január, čím niektoré sezónne špecifiká zanikli, ale predsa len, v Japonsku na Ošógacu je príjemne a prísľubne.

   Ošógacu je sviatok rodiny. Je to rovnaká atmosféra ako u nás na Vianoce. „Silvester“ – Kure - býva už obyčajne voľno a ľudia cestujú k svojim rodičom, rodiny sa stretajú, a k večeru sa je tradičná „tošikoši soba“ – „pohánka prechádzajúca rokmi“ - dlhé pohánkové rezance, ktoré svojou dĺžkou symbolizujú nádej v dlhý šťastný život. Ortodoxná tradícia hovorí, že tošikoši soba sa má jesť o polnoci, za úderov buddhistického zvona, ale Japonci sa neradi prejedajú, a tak väčšina z nich toto rituálne jedlo požíva skôr k večeri. Posledná večera v roku tiež obnáša ďalšie rituálne jedlá – napr. v Sendai podávajú slávnostnú rybu, ktorú na rituálnom oltáriku najprv obetujú božstvám a potom sa ňou rodina pohostí sama.

   S údermi polnoci sa chodieva do najbližšieho buddhistického chrámu udrieť si do zvona. Delobuchy sa v Japonsku našťastie nikdy nerozmohli, a ohňostroje sú len skromné a príjemné, takže nič nenarúša slávnostné ticho novoročnej polnoci, keď sa ľudia zahalení do kabátov disciplínovane stavajú do dlhých radov v buddhistických kláštoroch a čakajú, kým na nich príde rad, aby potiahli povrazom veľkú kladu a udreli ňou zvonka do obrovského zvona, zaveseného v drevenom altáne na preddvorí kláštora.

   Prvé tri dni Ošógacu sú najslávnostnejšie dni v Japonsku. Dokonca aj bôžikovia – kamisama – odpočívajú, a tak sa nepatrí príliš ich otravovať a požadovať oheň a vodu, a tak sa v tieto dni veľa nevarí. Rodiny majú pripravené tradičné novoročné dobroty „oseči rjóri“, rozličné exkluzívne a symbolické potraviny ako krevety, rozličné fazule, nakladaná zelenina, ryby, huby, vopred uvarené a spracované tak, aby dlho vydržali, a naaranžované v lakovaných krabičkách, obyčajne červených, pretože červená je farba šťastia. Teplá býva iba zohrievaná novoročná polievka ozóni – ktorej konkrétna receptúra sa od kraja ku kraju, ba od rodiny k rodine líši.

   Prvého januára ľudí zobudia novoroční koledníci, ktorí pred domom každého predvedú tradičný leví tanec alebo tanec dobroprajného božstva. Keď rodina vstane, obyčajne sa vyberie na hacu-móde „prvé poklonenie“ do svojej najbližšej šintóickej svätyne, poďakovať sa božstvám kamisama za dobre prežitý starý rok a dúfať v dobrý nový rok. V rovnako disciplínovaných radoch pred uctievacím pavilónom svätyne sa stretávajú známi, želajú si „s novým brieždením“ a prejavujú si nádej vo „vzájomnú priazeň“.

   V tieto dni býva sprístupnený aj Cisársky palác v Tókju, kde občania môžu pozdraviť svojho panovníka a jeho rodinu, stojacu na zasklenej verande a mávajúcej národu.

   Ošógacu je príjemné rodinné obdobie. Končia sa oficiálne až 15. januára, dovtedy sú aj v divadlách rozličné sviatočné podujatia a predstavenia, v televízii uvádzajú sfilmovanú japonskú klasiku či priamy prenos z „Prvého básnického stretnutia“ v Cisárskom paláci: za prítomnosti cisára, cisárovnej a veľvyslancov z mnohých krajín sa prednášajú básne tanka, ktoré zložili občania a poslali do cisárskeho Úradu pre poéziu. Niekoľko vybraných Japoncov je pozvaných zúčastniť sa tohto obradu, kde im ich víťaznú pieseň prednesú.

   Dôležitou inštitúciou sú nengadžó – novoročné pozdravy. Sú to ilustrované korešpondenčné lístky, ktoré musia byť doručené 1. januára, posiela sa ich desiatky aj stovky, a poštová služba je personálne zabezpečená, aby Vám v jeden deň doručili všetky pozdravy, ktoré prišli. A tak poštová schránka dnes ráno zašuchotala v každej rodine niekoľkokrát, ako v niekoľkých smenách poštári roznášali novoročné blahoželania.

   Takže – „Akemašte omedetó gozaimas. Kotošimo dózo jorošku onegai šimas.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?