Ošógacu – japonský Nový rok

Autor: Ivan R. V. Rumánek | 1.1.2013 o 11:33 | Karma článku: 7,98 | Prečítané:  690x

Japonské „Novoročné sviatky“ - Ošógacu sú pre našinca príjemným prekvapením. Prvý január tam, na rozdiel od Európy, nie je skleslým dňom posilvestrovských opíc a depresií z toho, že sa už sviatky skončili a pred nami civie prázdna plocha nového roka, ktorú ešte len treba popísať, ale ešte sa treba prekliesniť cez bezútešné mrazy, snehy a pľúšte zimy... V Japonsku je to iné.

   Už aj vďaka tamojšiemu podnebiu je vo väčšine krajiny toto obdobie nie koncom, ale začiatkom. V Japonsku kvitnú prekrásne kamélie a pomaly sa objavujú aj prvé kvietky marhúľ ume, ktoré svojou farbou – bielou, ružovou alebo karmínovou – rozveseľujú japonskú zimu a spríjemňujú chladivý vzduch svojou krásnou sladkou vôňou, ktorá sa nesie zo záhradiek a parkov a v človeku umocňuje nespochybniteľné tušenie, že sa už pomaličky určite blíži jar.

   Tým, že Nový rok sa v Japonsku až do 19. storočia oslavoval podľa lunárneho kalendára, rovnako ako dodnes v Číne, tak jeho termín – niekedy okolo 1. februára – sa už skutočne viazal s príchodom japonskej jari. Keď však Japonci prešlil niekedy po roku 1870 na západný kalendár, posunuli termín Ošógacu na 1. január, čím niektoré sezónne špecifiká zanikli, ale predsa len, v Japonsku na Ošógacu je príjemne a prísľubne.

   Ošógacu je sviatok rodiny. Je to rovnaká atmosféra ako u nás na Vianoce. „Silvester“ – Kure - býva už obyčajne voľno a ľudia cestujú k svojim rodičom, rodiny sa stretajú, a k večeru sa je tradičná „tošikoši soba“ – „pohánka prechádzajúca rokmi“ - dlhé pohánkové rezance, ktoré svojou dĺžkou symbolizujú nádej v dlhý šťastný život. Ortodoxná tradícia hovorí, že tošikoši soba sa má jesť o polnoci, za úderov buddhistického zvona, ale Japonci sa neradi prejedajú, a tak väčšina z nich toto rituálne jedlo požíva skôr k večeri. Posledná večera v roku tiež obnáša ďalšie rituálne jedlá – napr. v Sendai podávajú slávnostnú rybu, ktorú na rituálnom oltáriku najprv obetujú božstvám a potom sa ňou rodina pohostí sama.

   S údermi polnoci sa chodieva do najbližšieho buddhistického chrámu udrieť si do zvona. Delobuchy sa v Japonsku našťastie nikdy nerozmohli, a ohňostroje sú len skromné a príjemné, takže nič nenarúša slávnostné ticho novoročnej polnoci, keď sa ľudia zahalení do kabátov disciplínovane stavajú do dlhých radov v buddhistických kláštoroch a čakajú, kým na nich príde rad, aby potiahli povrazom veľkú kladu a udreli ňou zvonka do obrovského zvona, zaveseného v drevenom altáne na preddvorí kláštora.

   Prvé tri dni Ošógacu sú najslávnostnejšie dni v Japonsku. Dokonca aj bôžikovia – kamisama – odpočívajú, a tak sa nepatrí príliš ich otravovať a požadovať oheň a vodu, a tak sa v tieto dni veľa nevarí. Rodiny majú pripravené tradičné novoročné dobroty „oseči rjóri“, rozličné exkluzívne a symbolické potraviny ako krevety, rozličné fazule, nakladaná zelenina, ryby, huby, vopred uvarené a spracované tak, aby dlho vydržali, a naaranžované v lakovaných krabičkách, obyčajne červených, pretože červená je farba šťastia. Teplá býva iba zohrievaná novoročná polievka ozóni – ktorej konkrétna receptúra sa od kraja ku kraju, ba od rodiny k rodine líši.

   Prvého januára ľudí zobudia novoroční koledníci, ktorí pred domom každého predvedú tradičný leví tanec alebo tanec dobroprajného božstva. Keď rodina vstane, obyčajne sa vyberie na hacu-móde „prvé poklonenie“ do svojej najbližšej šintóickej svätyne, poďakovať sa božstvám kamisama za dobre prežitý starý rok a dúfať v dobrý nový rok. V rovnako disciplínovaných radoch pred uctievacím pavilónom svätyne sa stretávajú známi, želajú si „s novým brieždením“ a prejavujú si nádej vo „vzájomnú priazeň“.

   V tieto dni býva sprístupnený aj Cisársky palác v Tókju, kde občania môžu pozdraviť svojho panovníka a jeho rodinu, stojacu na zasklenej verande a mávajúcej národu.

   Ošógacu je príjemné rodinné obdobie. Končia sa oficiálne až 15. januára, dovtedy sú aj v divadlách rozličné sviatočné podujatia a predstavenia, v televízii uvádzajú sfilmovanú japonskú klasiku či priamy prenos z „Prvého básnického stretnutia“ v Cisárskom paláci: za prítomnosti cisára, cisárovnej a veľvyslancov z mnohých krajín sa prednášajú básne tanka, ktoré zložili občania a poslali do cisárskeho Úradu pre poéziu. Niekoľko vybraných Japoncov je pozvaných zúčastniť sa tohto obradu, kde im ich víťaznú pieseň prednesú.

   Dôležitou inštitúciou sú nengadžó – novoročné pozdravy. Sú to ilustrované korešpondenčné lístky, ktoré musia byť doručené 1. januára, posiela sa ich desiatky aj stovky, a poštová služba je personálne zabezpečená, aby Vám v jeden deň doručili všetky pozdravy, ktoré prišli. A tak poštová schránka dnes ráno zašuchotala v každej rodine niekoľkokrát, ako v niekoľkých smenách poštári roznášali novoročné blahoželania.

   Takže – „Akemašte omedetó gozaimas. Kotošimo dózo jorošku onegai šimas.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

V zasypanom talianskom hoteli našli ôsmich živých ľudí

Záchranari o preživších vedia.

SVET

Trumpovi prezradia, či existuje UFO a čo hovorila Merkelová

Trump sa skutočne tajné informácie sa dozvie až po inaugurácii.


Už ste čítali?