Parfum, latte &c – jazyková nevedomosť napreduje

Autor: Ivan R. V. Rumánek | 29.4.2012 o 17:27 | Karma článku: 11,48 | Prečítané:  1439x

   Stále sa musím čudovať nad tým, ako sa nevedomosť šíri, a to paradoxne práve v dnešnej dobe, keď univerzitu či vysokú školu máme pomaly v každej dedine, každý tretí človek si robí nejaký doktorát a všetci sa tvárime, že mať v malíčku zo-dva-zo-tri svetové jazyky je samozrejmosť.

   Nie je to samozrejmosť. Ja som mal angličtinu na základnej škole v čase, keď – za socializmu – to bolo niečo takmer nepredstaviteľné a výnimočné. (Veď aj v trenčianskom okrese bola taká škola len jedna...) Potom som angličtinu vyštudoval na Komenského, mám z nej štátnicu, a neskôr som študoval aj v Londýne, prednášal na Londýnskej univerzite; čítam Shakespeara aj inú anglickú klasiku, ale stále nemôžem povedať, že viem po anglicky vynikajúco a že nemám problémy. To, že „doba“ dnes od každého vyžaduje, aby sme „vedeli po anglicky“ (vzletnejšie povedané „ovládali anglický jazyk“), mi pripadá absurdné. Dva-tri roky nejakého rýchlokurzu predsa nemôže natlačiť do hlavy nejaký jazyk. S jazykom predsa treba žiť, treba poznať krajiny, kde sa ním hovorí, aby ho človek pochopil, aby prišiel na „kloub“ jeho vnútornej logike, ktorá sa nám z hľadiska nášho vlastného materského jazyka zdá nelogická. Stretať sa s ľuďmi, pre ktorých je daný cudzí jazyk vlastný. Čítať literatúru v tom jazyku, pozerať filmy...

   Jazyky ma vždy fascinovali a rád som sa ich učil. Pustiť sa do nového cudzieho jazyka vo mne vyvolávalo fantastické vzrušenie, za ktoré mi stála aj všetka tá námaha. Námaha, ktorá potom bola vynahradená príjemnými plodmi poznania a zážitkov. Kedysi sa cudzie jazyky učili ľudia z lepších rodín, aby mohli „ísť do sveta“ a komunikovať so seberovnými, a tiež aby si prečítali, čo sa v tom jazyku píše. Prečítať si niečo nové znamenalo zbierať nové informácie a nové pohľady a byť na tepe diania. Išlo vtedy aj o literatúru. Čítať literatúru v pôvodnom jazyku je vždy niečo úplne iné ako čítať ju v preklade.

   Hoci sa dnes znalosť angličtiny považuje za samozrejmosť, celkom paradoxne neustále bujnie vydávanie prekladovej literatúry z angličtiny. Je to až monštrózne, keď si uvedomíme, koľko percent produkcie vydavateľstiev (nehovoriac už o filmoch) predstavuje preklad z angličtiny. Je to na jednej strane možnosť zárobku pre anglistov, ale ja, keďže honoráre sa vôbec nezvyšovali, som sa postupne tejto činnosti prestal venovať. A asi som nebol jediný. Kvalitní anglisti si asi ponachádzali lepšie joby, pretože úroveň prekladov z angličtiny u nás išla dosť dole. Zrejme z angličtiny už prekladá kde-kto... Postupne som prekladom prestal dôverovať, keď som videl, ako čoraz viac klišé a chybných, nesprávnych prekladových zvyklostí sa uhniezďuje. To, na čo nás skúsení nestori prekladateľstva (niektorí z nich boli sami aj autormi) upozorňovali na anglistike na Komenského už na prvých hodinách prekladateľského umenia, aby sme sa vyvarovávali takých a takých chýb v prekladaní, tak presne tie hrubé omyly teraz veľmi často vídavám v prekladoch, ktoré vychádzajú, či počujem v dabingu filmov.

   Na druhej strane sú tu redaktorky vydavateľstiev, ktoré z autorských štýlov stoviek autorov, z ktorých sa do slovenčiny prekladá, robia jednoliatu vrstvu rovnako znejúcich a neprirodzene pôsobiacich textov. Áno, aj o vyčíňaní redaktoriek nás varovali už v prvom ročníku vysokej školy. A toto vyčíňanie pokračuje, ba bujnie. Česť výnimkám, ale z praxe svojej a ľudí v mojom okolí som dospel k názoru, že nejedna redaktorka musí byť zrejme profesionálne neuspokojenou osobou, ktorá mala umelecké ambície, ale neuspela, a tak teraz svoje čisto osobné štylistické a jazykové predstavy vnucuje prekladom – a keby len im! Aj pôvodným dielam publikujúcich autorov. Čo sa takejto slovenskej redaktorke dostane pod ruku, beda! Splaníruje to na jeden štýl, nedovolí postavám v priamej reči, aby sa plne a plnokrvne prejavili, všetky postavy jednej knihy sa vyjadrujú rovnako ako rozprávač, a rovnako ako všetci ostatní rozprávači a postavy všetkých ostatných kníh vydávaných tým istým vydavateľstvom. Vydavateľstvá si začali zakladať na „svojom jazykovom štýle“, čo je ale choré, pretože štýl má mať autor, štýl má mať postava, ale nie vydavateľstvo... Je to akoby stále pozostatok kolektívneho myslenia v nás...

   Človek by sa bežne nazdal, že literatúra – jazyk – to sú oblasti, ktoré ostávajú čisté, ktoré nemajú nič spoločné s „dobou“, ale nie je to tak. V literatúre a na jazyku sa doba veľmi silno odráža. A aká je chaotická doba, tak chaotickým a nezmyselným sa môže stávať aj jazyk. Pozorujem vývoj slovenčiny dlhé roky, výskyt nových väzieb a slov (väčšinou pochopiteľne hlúpych napodobením z angličtiny), a takisto etablovanie všelijakých nezmyslov. Nad nezmyslami mi najviac ostáva rozum stáť. Slová parfum a latte sú najlepším príkladom týchto nezmyslov. Ale patrí tam aj predložka „kvôli“...

   V škole ma učili (a hádam sa to v školách učí doteraz), že „kvôli“ má v spisovnej slovenčine výnimočnú výslovnosť s /k/ a nie s /g/. Ako samostatná väzba „k vôli (niekoho)“ by sa samozrejme predložka spodobovala na /g-vuoli/, ale ak ide o predložku „kvôli“, jej výslovnosť bola s neznelým, nespodobovaným /k/: /kuoli/. Ešte ako vysokoškolák som v 80ych rokoch chodil v Bratislave do divadiel a vnímal som, že niektorí herci – možno omylom – túto predložku vyslovujú /guoli/. Bol to ojedinelý úkaz v tých dobách. Ale keď si zoberiete dnešný stav, tento neduh sa tak rozšíril, že dnes počujete len /guoli/, až tak, že všetci, kto vyslovujeme správne /kuoli/, začíname pochybovať, či to naozaj vyslovujeme správne.

   Keď už hovoríme o javiskovej výslovnosti (a dnes sa to týka už aj výslovnosti televíznej), veľmi sa tiež rozšírila akási neprirodzená výslovnosť „ď, ť, ň“ tak, že znejú takmer tvrdo, iba „d“ a „t“ majú mierny náznak do „c“ – akoby nejako spätne a nepochopiteľne sa u nás udomácňoval vplyv z ruštiny, kde „ť, ď“ majú práve tento nábeh do „c, dz“... Tento trend mi doslova trhá uši, pretože mi takáto výslovnosť pripadá pre slovenčinu neprirodzená. Čo je možno zamýšľané ako výslovnosť triezvej elegancie, vyúsťuje do nadnesenej afektovanosti.

   A poďme k parfumu... Bolo to tiež v 80tych rokoch, keď sa u nás šíril trend, že slovo parfém sa má písať po francúzsky, v pôvodnom francúzskom pravopise „parfum“. Predpokladám, že to bola iniciatíva francúzštinárov, a spomínam si, že ďalším argumentom bolo, aby sa toto slovo vizuálne zjednotilo so slovom „parfuméria“.

   Nanešťastie do toho prišiel zlom dôb, vovalila sa k nám anglománia, a s ňou aj prudký ústup ľudí, ktorí vedia po francúzsky. Stále viac bolo počuť, ako niekto vyslovuje slovo „parfum“ tak, ako ho vidí – bez toho, aby vedel, že parfum sa číta /parfém/, rovnako ako „timbre“ sa číta /témbr/ a „menu“ sa číta /meni/ (keďže nie všetci dokážu vysloviť ü, pravda...).

   Dnes tento prúd nevedomosti vyústil do toho, že čoraz častejší výskyt chybnej výslovnosti /parfum/ pomaly zrejme presvedčil všetkých (hádam okrem tej hŕstky zasvätených, ktorí sa učili francúzštinu, a teda vedia, kde spočíva ezoterická pravda :-), že „asi to treba vyslovovať tak - keď to tak hovoria aj v televízii“... A tak sa z omylu stáva norma... Norma, ktorá vychádza len a len z omylu a z nepoznania.

   No a poslednou bombou je /kafé laté/. Myslím, že taliančinu sa učia mnohí z nás – je krásna, je pomerne ľahká na základné zvládnutie, a je príjemné vedieť sa dohovoriť na dovolenke v slnečných apeninských končinách... A teda mnohí ľudia musia vedieť, že slovo „latte“, znamenajúce mlieko, sa číta presne tak, ako sa píše.

   Stačí jedna chybná reklama – a masy ľudu začnú hovoriť namiesto /latte/ - /laté/...

   Pripomína mi to ironický článok v londýnskych novinách, kde autor uvádzal, že „one panini, please“ je jazykový nezmysel, pretože „panini“ je množné číslo od „panino“, a teda v jednotnom čísle by malo byť „one panino“ – jeden panino (a „dva panini“). Z Angličanov si my Slováci často radi robíme srandu, že sú jazykoví ignoranti. Mám však pocit, že jazykový vývoj u nás tiež nesvedčí o bohvieakej jazykovej podkutosti nášho obyvateľstva. A čím viac sa afektuje novými módnymi anglicizmami, tým menej sa prejavuje skutočná jazyková múdrosť...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?