reklama

Slovensko - Japonsko - Británia (U nás a inde 1)

Vždy keď prídem do Japonska, uvedomím si, aký je tam pokoj, a čudujem sa, ako to tá husto zaľudnená krajina dokáže. Vždy keď prídem do Anglicka, pocítim starý dobrý fundament, ktorý tam ešte stále je, ale príde mi ľúto, ako n

Písmo: A- | A+
Diskusia  (17)

Príchod do Tókja je nesmierne príjemne prekvapenie. Nech by človek priletel odkiaľkoľvek, bytostne si uvedomí, že „tam vonku“ je oblasť chaosu a „tu“ je krajina, kde sa ešte stále vyznáva harmónia a isté základné morálne zásady medziľudskej slušnosti. Takýto pocit je veľmi plodný, pretože prispieva k vnútornému upokojeniu a k tomu, že človek sa potom môže na všetko lepšie sústrediť: oveľa intenzívnejšie sa venuje svojej práci, a oddychu a zábave sa oddáva s tým väčším gustom. V Japonsku ľudia ešte nerezignovali na morálne a „ľudské“ ponaučenia, ktoré my na Západe akosi skepticky cajchujeme ako buď staromódne, alebo dokonca odporujúce modernému ideálu individuálnej slobody. V Japonsku však človek vidí, že nahlas spomenúť morálku a otvorene hlásať kvalitu medziľudských vzťahov nie je vôbec na škodu. Pomáha to vychovávať deti aj na verejnosti, pretože všeobecné povedomie toho, že deti majú byť deti, ale spoločnosť spravujú predsa len dospelí, tam pôsobí nebadane ale prospešne. Deti aj pubescenti sa vedia na verejnosti správať oveľa lepšie ako ich náprotivky v Európe.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Hlavou mi víria rozličné dojmy a postrehy z nedávnych rýchlych ciest do Japonska aj Británie, a hoci som si toto cestovné vypätie odležal hnusnou londýnskou chrípkou, to poznanie naozaj stojí za to, keď človek vidí na vlastné oči, čo je kde dobré a čo nie.

Londýn, ako vždy, je neskutočný virvar, ktorý na človeka dýchne svojou neurotickou energiou a pokiaľ ešte nie ste spamätaný z časového posunu z Japonska, tak vás môže položiť. Uvedomil som si, ako už veľakrát predtým, že Londýn je mesto silných. Nikto vlastne nevie o tých tisíckach a myriadách ľudí, ktorí to sem prišli skúsiť. Prišli – s odhodlaním a chuťou, a neuspeli – a museli odísť. Naspäť do svojich krajín, k svojim rodinám, ktoré si už boli robili nádeje, že ich ratolesť získa v Londýne dobré bydlo... A tak tu ostávajú len tí najsilnejší, najschopnejší, najpriebojnejší. „Najlepší“, ako by sa úplne prvoplánovo a zjednodušene povedalo v prvoplánovej a zjednodušenej angličtine, ktorá – zúbožená dcéra bohatého literárneho jazyka Evelyna Waugha či E.M. Forstera – ovláda svet.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Londýn oslavuje 60. výročie nástupu na trón svojej veľkolepej panovníčky, kráľovnej Alžbety, ktorá dnes už ako sympatická bielovlasá babička ktovie s akými pocitmi pozoruje, čo sa jej stalo s tou skvelou krajinou, ktorou bolo Anglicko spolu s Walesom, Škótskom a severným Írskom ešte pred zopár desiatkami rokov a ktorá, v rozpustilosti moderného hesla osobnej slobody, veľmi zle čelí nebadanému morálnemu úpadku... Kráľovná, ktorá s veľkou duševnou silou chcela slúžiť svojmu národu ako morálny príklad vzorovej rodiny, musela predovšetkým s horkosťou pozorovať, ako takmer nikto z jej najbližších rodných neskončil v šťastnom manželstve a šťastnej rodine. Nádeje sa upierajú na princa Williama a jeho manželku Kate, nový vojvodcovský manželský pár. Uvidíme, či sa im pošťastí viac...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vo virvare a hluku veľkomesta - čoraz silnejúcom, že si človek ani nevie predstaviť, kam v budúcnosti táto úroveň hluku až porastie – však človek Londýn predsa len musí milovať! Sú tam totiž tajné vchody do iných svetov. Ako mala Alica nejakú tú zajačiu dieru, tak sú v Londýne vchody do oáz, ktoré človeku poskytnú neuveriteľné duševné pookriatie. Sú to úžasné múzeá, galérie, kde na človeka dýchne vkus vrstvy ľudí, aká sa už dnes vytráca – ľudí, ktorí mali dosť peňazí na to, aby mohli prežiť skvelý život, a dosť úrovne na to, aby ten život prinášal kvalitu aj im samým, ale aj ich okoliu a ďalším generáciám - v podobe odkazu, v podobe kultúrneho dedičstva, v podobe sídiel, parkov, a tiež umeleckých diel, ktoré za sebou zanechali a ktoré dodnes dokážu spríjemniť život aj nám, biednym unaháňaným mravcom doby internetu a druhej celosvetovej krízy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

No a ďalšími oázami Londýna sú jeho parky. „Londýn a parky“ je spojenie, ktoré znie takmer ako klišé, ale verte mi, že o nijaké klišé nejde. Štvrtok 23. februára bol nádherný jarný deň, teploty v údolí rieky Temže možno vystúpili aj na 15 stupňov, a celý Londýn nelenil vyrojiť sa VON a sláviť jar. Angličania to majú v koži: po údajnom vlhkom a chmúrnom 19. storočí, v ktorom podľa Virginie Woolfovej Anglicko obrástlo plesňou a brečtanom, sa bytostne naučili využiť každú jednu slnečnú hodinku svojho podnebia a kedy len je to možné, vyjsť z interiérov VON, na dobrý vzduch, ktorý aj v tejto metropole je nebývalo svieži, a to aj vďaka oným parkom, ktoré tu sú doslova na každom rohu. Milujem posedieť si v parku námestia Gordon Square, na lavičke s výhľadom na dom, v ktorom bývala niekoľko rokov Virginia Woolfová. Bývala tam so sestrou, kým sa nevydala za Leonarda Woolfa. (Z tej lavičky dovidieť aj k susednému Tavistock Square, kde stával dom, v ktorom bývali neskôr s Leonardom spolu. Keď tento dom dostal počas nemeckého náletu zásah, krehká literátka sa z tohto otrasu už nespamätala a rozhodla sa svoj život ukončiť dobrovoľnou smrťou.) Príbehy londýnskych osobností tam stále žijú, môžete vycítiť ich duchov, ako sa prechádzajú pomedzi husté anglické trávniky a záhony parkov, ako na vás hľadia z okien starých regentských či viktoriánskych domov, v ktorých bývali. Osobnosti, ktoré tvorili svetové dejiny, svetovú politiku, svetovú literatúru... A to všetko tam je nadosah, stačí mať otvorené vnímanie, stačí si prečítať modré pamätné kruhové tabuľky na domoch, a nechať sa tým všetkým unášať.

No a potom je tu anglický čaj. Všetci, čo žili v Londýne či inde v Británii, naň spomínajú a mnohým aj zachutil. Žiaľ, u nás si človek málokde môže objednať dobrý anglický čaj podávaný v čajníčku, so šálkou a krčiažkom čerstvého plnotučného mlieka. A tak si to treba užiť, kým je človek v Londýne...

Zo všetkých týchto skúseností a zážitkov potom vždy hľadám, čo ponúka naše Slovensko. Ľudí už unavených zo všetkého. Invazívne reklamy a ukričané televízne uputávky, večne, a večne znova, rozhádaných politikov, ktorý večne, a večne znova, len riešia svoje spory namiesto toho, aby riešili dezolátnu situáciu našej krajiny. A je mi ľúto, že nemáme osobnosti. Ľudia, ktorí aj na osobnosti vyzerajú, sa po tom, čo vplávajú do vôd správy krajiny, už onedlho prestávajú javiť ako osobnosti a začnú byť rovnako malicherní, ješitní a dourážaní ako všetci ostatní. A ak sa aj nájde osobnosť, ktorá zažiari – možno raz za dekádu, možno raz za storočie – jej žiaru neznesú tie masy malicherných a ješitných okolo. Neprajnosť, neschopnosť „dať šancu aj tomu druhému a uvidíme“ – toto je črta našej mentality, ktorá nám všetko kazí. A my sa zatiaľ prepadáme a prepadáme, a to nemáme ani ten poctivý fundament, ktorý kedysi malo také Anglicko... A o Japonsku ani nehovorím. To stojí pevne aj napriek svojim zemetraseniam. Alebo možno práve kvôli nim...

Ivan R. V. Rumánek

Ivan R. V. Rumánek

Bloger 
  • Počet článkov:  72
  •  | 
  • Páči sa:  144x

Τί δεῖ με χορεύειν; Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu