Spomienka na zemetrasenie

Autor: Ivan R. V. Rumánek | 19.1.2012 o 13:46 | (upravené 3.3.2012 o 11:08) Karma článku: 9,11 | Prečítané:  1075x

    Pred týždňom som priletel do Japonska. Do krajiny, kde sa cítim asi najlepšie, ako som sa kde cítil. Možno aj preto, že táto krajina odpláca lásku láskou, ľudia tu veria v dobré božstvá a dobrých buddhíčkov, a snažia sa vystríhať zlého, nečistého, negatívneho či ironického. Ale príroda na týchto ostrovoch je nespútaná, a ľudia, čo tu žijú, sú stáročiami zocelení vo svojom zdravom prístupe k životu. Ani im iné neostáva, len verit, že život je dobrý a že majú právo si ho vychutnať doplna, pretože nikto nemôže povedať, kedy sa zatrasie zem, kedy príde cunami, aleby navalia sa celé metre snehu... Japonci tieto (čo my by sme nazvali "pohromy") berú so stoickým pokojom, ktorý na nich obdivujem a ktorý sa snažím od nich zo všetkých síl "odkukať" a prekonávať svoj zdedený stredoeurópsky temperament... Rád sa vraciam do tejto krajiny, pretože mi dala mnoho a cítim sa tu dobre. Milujem more, a už som mal možnosť zaplávať si vo všetkých japonských moriach. Minulý rok však japonské more nebolo tým večným hlbokým dobrým a štedrým živlom, v ktorom plávať znamená mysticky splývať s harmóniou vesmíru...   

   V marci minulého roku otriaslo východným Japonskom zemetrasenie, ktoré sa už veľa rokov očakávalo. Bežne sa to tu zahojdá pod nohami aj niekoľkokrát do týždňa a Tókijčanom to ani nepríde. Ale Veľké východojaponské zemetrasenie 2011 zatriaslo poriadne aj v Tókju, a pobrežie na sever od hlavného mesta následne zaplavila historicky nevídaná cunami. A k tomuto nešťastiu sa pridalo ďalšie - poškodenie a následné havárie na všetkých reaktoroch jadrovej elektrárne vo Fukušime...

   Počuli sme o tom všetci, súcitili sme s Japoncami, ale až teraz, keď som sem po dlhšom čase zasa prišiel, môžem počuť, čo o tom ľudia hovoria a ako sa s katastrofou vysporiadavajú teraz, keď ju už prekryli Novoročné sviatky a všetko to už je "kjonen" - minulý rok...

   Moja známa, pani Abe Mariko je z Koganei, jedného z miest združených do Metropoly Tókjó; býval som v Koganei pred tromi rokmi a mám tam zopár známych. Včera som sa s Abe-san stretol v reštaurácii. Pospomínali sme na staré časy, na starých známych, porozprávali si, čo nové. A potom prišiel do reči aj marec 2011. Abe-san mi rozprávala toto:

   „Bolo to popoludní. Netrvalo to dlho – ale dlhšie, ako obvykle. Bežný tras len zatrasie, a hotovo. Ale toto bolo dlhšie. A prudké! Ešte som také niečo nezažila. Zatriasli sa aj vrcholky budov, kovové krabice na elektrických stĺpoch sa knísali. Z kredencov povypádal riad...

   Je pravidlo, že počas zemetrasenia sa vlaky zastavia. Ľudia o tom vedia. Povystupujú a idú domov pešo. Alebo sa vrátia do práce a prečkajú tam – aj cez noc. „Kombini“ /všeúčelové malé potraviny/ sú otvorené stále... Ja som bola v práci a schúlila som sa pod stôl.

   A potom prišla správa o cunami.

   A napokon začali vybuchovať jadrové reaktory vo Fukušimskej elektrárni.

   Bola panika: Kópo /supermarket/ bol vykúpený! Boli tam ceduľky „Nevykupujte tovar, prosím. Kupujte len po jednom“, ale všetko zmizlo. Kópo bolo úplne prázdne. Ako cez vojnu! Hlavne sa kupovala voda – hlavne matky pre malé deti, potom mlieko, múka. O kvalitu vody sme sa predovšetkým báli. Ale malé predajničky boli dobre zásobené a nebol nijaký problém tam nakúpiť, čo bolo treba.

   Vtedy začal byť v kurze nový pojem: "ampi kakuňin". To bolo prvoradé heslo tých dní: zisťovanie, či je kto v poriadku alebo nie. Kto kde uviazol, kto sa kde stratil. Keďže chvíľu po otrase nefungovali ani telefóny, bola som celá šťastná, keď sa mi dovolala dcéra a povedala mi, že je v poriadku...

   V Koganei, som počula, že od Černobyľu tam vraj je merač radiácie. Nejaký ženský spolok vtedy zorganizoval jeho zakúpenie - stál 4 milióny jenov -, a že niekde v Koganei stále je, pretože občas sa v novinách objavovali hlásenia o kontrolách radiácie potravín, ale nespomínalo sa, ako a kde to merajú.

   Nuž a tak si ľudia na to spomenuli a ten prístroj sa začal používať, merali ním radiáciu v potravinách pochádzajúcich z rozličných častí Japonska.

   Fukušima bola oblasť bohatej produkcie potravín, teraz tamojší roľníci sotva prežívajú. Hoci ich zelenina je v poriadku. V Koganei sme robili akciu, že sme mali stánok, a tam sme varili veci z fukušimských potravín, ktoré boli všetky zmerané na tom prístroji a hodnoty boli v poriadku. Takto sme u ľudí získavali dôveru voči fukušimským potravinám, a utŕžené peniaze z predaja tých jedál zasa aspoň troškou pripomohli tamojším roľníkom.

   Fukušimská jadrová elektráreň zásobovala energiou Tókjó. Preto pre tamojších ľudí je to nespravodlivé. Najprv sa zistilo, že voda, ktorá ochladzovala prehriate reaktory, ostala rádioaktívna a že presakuje do mora – a v mori sú samozrejme ryby, ktoré sa lovia... Tak najali ľudí, dali ich do ochranných skafandrov, aby to tam opravili a únik vody zastavili. To sa podarilo, ale či tí ľudia naozaj ostanú bez následov, to sa nevie. Rádioaktivita je neviditeľná, a jej následky sa môžu prejaviť až po mnohých rokoch.. Japonsko je v tomto jediná krajina na svete, ktorá zažila rádioaktivitu. Skúseností máme na rozdávanie...

   Obývané územia z najbližieho okolia elektrárne ostali vyľudnené. Ľudia sa vysťahovali, kam sa dalo, aj k nám do Koganei prišli. Tam ostal „ghost town“ /mesto duchov/. Radiácia ostáva na pôde, a tak tam poslali bulgozéry, aby pôdu do určitej hĺbky vykopali, aby to tam očistili, pretože Fukušima je úrodná oblasť, výborná zem a dobre sa tam darilo poľnohospodárstvu. Lenže – čo s rádioaktívnou pôdou? Tá je tam niekde navozená na haldách a nevedia, kam s ňou, pretože rádioaktivita v nej ostáva.

   A takisto sa doteraz nevie, čo s tou rádioaktívnou vodou, ktorá ostala v chladičoch. Veľa sa o tom hovorilo, teraz už sa o tom prestáva hovoriť, ktovie, ako to vlastne je... Je možné, že správy, ktoré sa hovoria, nie sú celkom pravdivé, a majú za účel len upokojiť ľudí. Celkovo sa už o tom až tak nehovorí, panika sa už upokojila, ľudia sa začínajú pozerať dopredu, už je to „minulý rok“... Ale aspoň na zimu sa bolo treba ešte postarať o ľudí, ktorým cunami zaplavila domovy. Tá cunami bola taká vysoká, že siahala až po štvrté poschodie, tak si viete predstaviť... Na pobreží síce sú zátarasy, ale do takej výšky nikde nesiahajú, na takú výšku cunami sa prosto nedá pripraviť... No a deti, čo stratili rodičov, ktorí sa utopili alebo uviazli v troskách... tým bolo treba tiež pripraviť nejaký útulok...

   Pomáhalo sa, ako sa dalo. Ľudia robili zbierky, študenti sa na čas uvoľnili zo školy a išli pomáhať do Fukušimy odpratávať niekoľko metrov hlboké vrstvy trosiek z domov, ktoré preliala cunami... Aj ja mám nejaké peniaze, čo sme sa zbierali, lenže nechcem ich len tak poslať na nejaký anonymný účet – ktovie, kam také peniaze napokon prídu a či si ich niekto nevopchá do vrecka... Čakám, kým bude príležitosť po niekom ich poslať na konkrétne postihnuté miesto, kto ich tam odovzdá konkrétnym ľuďom v núdzi...“

   K rozprávaniu Abe-san ešte pridám čriepok z rozhovoru študentov, ktorý som začul pri večeri v hostinci: „Otázne je, či to povedie k spoločenskému nepokoju, alebo k spoločenskému utíšeniu... Ono je rozdiel, či žiješ v krajine, kde majú jadrové elektrárne, a kde nemajú. Alebo v oblasti, kde taká je, alebo nie je... To je veľký rozdiel.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?