Právo na ticho

Autor: Ivan R. V. Rumánek | 17.12.2011 o 16:08 | (upravené 17.12.2011 o 20:47) Karma článku: 8,94 | Prečítané:  623x

Blížia sa Vianoce - teoreticky doba pokoja a radostnej zimnej tíšiny. Keď sa aj rozhodneme vykašať na nákupy a na zhon - pokoj adventu neustále rušia delobuchy. Kratochvíľa detí, ktoré nikto nepoučil, že - aj ak sú možno zdraviu bezpečné - je to s výnimkou silvestra nie len protizákonné, ale že touto chvíľkovou radosťou terorizujú stovky, možno tisícky ľudí na okolí.     Stúpajúca úroveň hluku, ktorej musíme čeliť, sa zvyšuje. Vystavenie nežiadaným zvukom, často fingujúcim "zábavu", sa stáva príznakom začiatku 3. tisícročia rovnako ako tichosť internetu a úpadok schopnosti ľudí baviť sa (v oboch významoch - "rozprávať sa" aj "zabávať sa"). Nie je čas začať sa zamýšľať nad tým, či nebude treba uzákoniť právo na ticho?

„Noviny mají totiž v mých očích jednu velkou polehčující okolnost: jsou nehlučné. Jejich nezajímavost je tichá; nevnucuje se; je možno je odložit, dát do kbelíku na smetí nebo dokonce do sběru. Nezajímavost rozhlasu nemá tuto polehčující okolnost; pronásleduje nás v kavárnách, restauracích, dokonce i ve vlacích, ba i na návštěvách u lidí, kteří již neumějí žít bez ustavičného krmení uší.“
Keď Milan Kundera napísal tieto riadky, nebol som ešte na svete. Jeho román Žert bol dopísaný r. 1965 a stihol vyjsť ešte predtým, ako zapadla závora normalizácie. Bol som prekvapený, že už vtedy, v tých „prehistorických“ časoch mojej osobnej histórie, rádio rušilo myšlienky a kazilo ticho.
Dnešný svet je na tom oveľa horšie. Rádio síce už nechrlí propagandu, na ktorú musel byť Ludvík Jahn – hrdina Žertu – obzvlášť alergický. Apoň – nechrlí propagandu komunistickú. Zato tu máme propagandy nové. Propaganda ekonomická. Propaganda pozitivity. Propaganda „dobrej hudby“.
Dobrej hudby bolo vždy dosť, a dnes jej je všade plno. Dobrej ako dobrej. Pre každého totiž „dobrá hudba“ znamená niečo iné. Moja mama s nechápajúcou fascináciou spomína, ako jej známy dôležito a sebavedomo povedal, že počúva „len kvalitnú hudbu“. Pritom však jej nevedel povedať nič bližšie, čo tým myslí. Súdiac podľa toho, čo o tom pánovi viem, tam zrejme išlo o kvalitne reprodukovanú dychovku.
Mojej sestre sa pri dychovke ježia vlasy a nazýva ju „popŕdaním“. Ja som schopný dychovku odtolerovať jedine tak pod aigídou moravskoslováckych slávností, kedy – priznávam – sa mi vie úprimne páčiť. V preludovaní cimbalu možno rozoznávam jeho dávny perzský pôvod a ťahavé tóny huslí mi korelujú s klasickou indickou hudbou.
Jeden môj študent mi v písomnej práci z japončiny tiež napísal, že počúva „kvalitnú hudbu“. Predpokladám, že nemal na mysli dychovku, ale niečo celkom iné. Možno niečo, čo je ťažko poznamenané africkými rytmami 20. storočia. Africké bubny, ktoré sa dostali do Ameriky, tam získali na atraktívnosti a odtiaľ ako „americký trend“ prenikli celou európskou hudbou.
Pre mňa je kvalitná hudba široký pojem. Zahŕňa Dragostea Din Tej, Chiquititu aj Beethovenov 5. klavírny koncert. Enyine „Marble Halls“, Verdiho „Piangi“ z Rigoletta aj okinawskú pieseň „Šimauta“. Mám rád veľa hudieb (v slovenčine tento plurál je neprípustný, ale pritom sa občas tak žiada – presne ako francúzske „musiques“), ale hlavne – mám ich rád vtedy, keď mám na ne chuť.
Rodičia nás vychovávali k hudbe. Počúvala sa u nás opera, spievali sa ľudové piesne, mamička mi nahrávala Zlatú bránu a sesternica potom jej výchovnú líniu odklonila k Abbe a Boney M. Rodičia nás brávali na koncerty, mama ma dokonca v 9. triede mala na Hudobnú výchovu, kde všetkých mojich spolužiakov nadchla pre slávnu Bachovu fúgu, ktorá však mne – ktovie prečo – vôbec nič nehovorila. Na Výtvarnej výchove nám zasa mama púšťala z magnetofónu starostlivo vybranú zmes moderných hitov pop music a príjemných ukážok klasickej hudby.
Išli roky, a od jedného času moja mama začala tvrdiť: „Ja nemám rada hudbu.“ Najprv sme mysleli, že si robí srandu. Potom, keď to tvrdievala dlhšie a naozaj sme ju už ani nezastihli, že by si púšťala nejakú hudbu, uvedomili sme si, že si asi nerobila srandu.
Hudba. Hudba. Hudba. Všade je hudba. Tak sa mi želá hovoreného slova! - hovorievala, keď bývala rozčúlená nad produkciou masmédií.
A naozaj. Jej citlivé umelecké ucho zrejme reagovalo na zmenu, ktorá sa diala. A deje sa stále. Čoraz menej slova, a čoraz viac hudby. Všade. V rozhlase. Vo filme. V televízii: dokonca v televíznych seriáloch už celé pasáže bývajú súvislo podfarbené hudbou, ako to bývalo v najstarších českých filmoch, kde sme to považovali za známku primitívnosti prvých krôčikov kinematografie.
Teraz už viem presne, čo tým mama myslí. Už aj mne hudba lezie na nervy. Teraz, keď už si hudbu púšťa každý a všade – zuní zo sluchátok ľuďom v električkách, vlakoch aj autobusoch, lomozí puberťákom z mobilov, keď sa znudení potulujú po ulici či posedávajú v parkoch, huláka z otvorených okien okoloidúcich áut. Otriasa svetom pri „akciách“ a „festoch“ – masovom terore hudbou, ktorý sa uhniezdil na námestiach a trávnikoch európskych miest.
V Bratislave dokonca hučí rádio aj zo zastávok MHD. Rádio hučí v reštauráciách aj kaviarňach – rovnako ako za mladých liet Milana Kunderu. Do exkluzívnej kaviarne na Hlavnom námestí v Bratislave som prestal chodiť, odkedy som tam namiesto Mozarta počul Whitney Houston... Hučiace rádio v reštauráciách je, žiaľ, celoeurópsky úkaz, ale v našich ex-česko-slovenských krajoch sa rozmohol ako mor. Nemáte alternatívu. V Japonsku býva v podnikoch buď prirodzené ticho (tj. hluk hostí), alebo hudba podľa atmosféry miesta – v talianskej reštaurácii hrajú staré talianske kantilény či nostalgiu americko-francúzsku, a veľmi často v Japonsku celkovú atmosféru mnohých interiérov – či už je to reštaurácia, čakáreň alebo recepcia hotela – zmäkčuje a príjemne harmonizuje európska vážna hudba. Balzam pre dušu uprostred pulzujúceho rytmu dynamickej krajiny...
Keď som sa v roku 1994 vrátil po dvoch rokoch z Japonska, prekvapilo ma, že u nás ešte funguje „mestský rozhlas“. Tento prežitok socializmu, ktorý mal nehatene chrliť propagandu Národného výboru do všetkých domácností bez výnimky, ostal a otravoval ľudí ďalej. Jeho pravidelné príspevky ma rušili v duševnej práci a nedalo sa im vyhnúť hlavne v lete, keď človek musel mať otvorené okno, lebo bolo horúco. Načo preboha ešte funguje mestský rozhlas, keď máme mestskú televíziu a tam si – kto chce – môže všetky oznamy pozrieť? A kto nechce, tak si ich proste nepozrie... Pochopil som, že slobodu „nepozrieť si“, „nevypočuť si“ naša spoločnosť ešte stále neuznáva. Veď – pokiaľ chcem niečo oznámiť, a mám TÚ MOC nahučať do ľuďom do okien, prečo má kto protestovať? To, že niekto NEMÁ ZÁUJEM o tie oznamy, že niekto práve robí niečo, v čom ho tie oznamy vyrušujú – to je jeho (= môj) osobný problém. Musí(m) sa prispôsobiť kolektívu. Kolektív predsa chce, aby to tak bolo.
Kolektívu sa síce nikto nepýtal, či to naozaj tak chce, ale nejako sa automatický predpokladá „zhoda“ názorov – ďalší prežitok socialistických dôb, a že ak má niekto aj iný názor, tak si ho podrží pre seba a nepôjde „proti prúdu“...
A tak mestské rozhlasy u nás vyháravajú ďalej, či sa to komu páči a či nie. V mojom rodnom meste dokonca prestavali námestie a „hitom“ je spievajúca fontána, ktorá ľuďom každú hodinu hučí inú hudbu. Keby som býval v jednom z činžiakov, obklopujúcom námestie, asi by som sa musel presťahovať. „Na to si zvykneš,“ rezignovane poznamenala spolužiačka, ktorá býva práve nad „spievajúcou fontánou“. Ale – prečo by sme si „mali zvykať“? Kto sa nás pýtal, či to chceme? Prečo nás nejaký architekt, ktorý za ten projekt dostal od mesta určite dobre zaplatené, mal svojím dielom takto otravovať? Kto si ctí našu osobnú slobodu, právo mať ticho? Aj z mojich daní bol zaplatený človek, ktorý mi otravuje životné prostredie nevyžiadaným hlukom.
Zvyknúť si... Áno, niečo sa odtolerovať dá. Ale do akej miery? Do akej frekvencie? Prečo sa máme „zmieriť“ s bezohľadnosťou a s nectením slobody druhého? Slobody na výber toho, čo bude počúvať či čo nebude počúvať. Práva na ticho... Technika – dobre, hučí. Hučia autá, dupocú vlaky. Hučia lietadlá. To je ale „nutné“ zlo. Ale keď niekto púšťa hudbu a otravuje ním tých, ktorí ju nechcú počúvať – to nie je „nutné“ zlo, to je „vôľne“ zlo, zlo z ľudskej vôle, z ľudského rozmaru a z ľudskej bezohľadnosti, a tým je horšie.
Hudby je nadmiera. Aj tej „kvalitnej“ hudby je plno. Možno až príliš – kvalitná hudba hučí odvšadiaľ a nárokuje si na všeobecnú pozornosť... A pritom – sú ľudia tým veselší? Myslíte, že sa dnes viac spieva ako predtým, vidíte ľudí viac tancovať ako kedysi?
Hudby je nadmieru. Ale dobrej hudby - tej, ktorá nikomu neubližuje a robí dobre každému, tej je ako šafranu. Hudby nevtieravej, hudby, ktorá znie len tam, kde ju chcú počúvať, hudby, ktorá TEŠÍ a nerozrušuje. Ktorá vnáša do sveta harmóniu.... Pred 2500 rokmi Pythagorás skúmal hudobné tóny na svojej lýre a prekvapený zistil, že korešpondujú s usporiadaním vesmíru. Starí Gréci vesmír nazývali „kosmos“ - čiže „šperk“, a Pythagorás pomenoval vzťah medzi tónmi melódie a telesami vesmíru výrazom „músiké tón sfairón“. Múdrosť gúľ, hudba sfér, harmónia perál, z ktorých sa skladá šperk vesmíru. Hlboký čiernočierny šperk, v ktorom sa blyštia jeho perly. Ticho, v ktorom tu a tam zaznie krásna hudba. – Starogrécka predstava.
Naša dnešná civilizácia dospela na koniec úplne opačný. Ticho, rovnako ako tma, začinajú byť nedostatkovým tovarom. Pritom je vedecky dokázané, že človek potrebuje tmu, potrebuje noc, a že celonočné osvetlenie, ktoré je dnes bežné, pôsobí negatívne na našu psychiku, a cez ňu aj na somatiku. A o liečivosti ticha predsa nikto nepochybuje... Niekedy rozmýšľam, že ak naozaj existuje peklo a ak sa tam raz (nebodaj!) dostanem, tak tam bude nepretržite pustená hudba s bubnami... Bubnami, ktoré mali svoj účel v africkom pralese, bubnami, ktoré možno zjemneli v jazzových baroch New Orleansu, ale odvtedy už dávno zagresívneli a rozbubnovávajú sa každú chvíľu všade naokolo a každý raz v inom rytme.
Pravda, mal by som na takúto neblahú predstavu pekla jedno riešenie: anglické riešenie maličkej Jany Eyrovej, ktorá – keď sa jej spýtali, čo musí robiť, aby sa nedostala do pekla, zamyslela sa a odpovedala „Musím byť zdravá, aby som dlho žila“ :-) Čo však dovtedy? Kam sa uchýliť pred peklom hudby, keď jej je všade, a stále viac? Na vlastné myšlienky človek potrebuje ticho. Len v tichu vyrastá osobnosť. K čomu dospejú dnešné ohučané generácie?
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?