Prelistoval som knihu Cyrila A. Hromníka "Sloveni, Slováci, kde sú vaše korene". Kniha sa pokúša o ďalšiu verziu starobylosti a takmer posvätnosti Slovákov, a robí tak na základe veľmi pochybných argumentačných metód. pokračovanie článku
je na slobode. Občas sa na tomto našom svete podarí aj dobrá vec. Držím jej palce, a celej jej krajine. V tento deň, keď v Európe oslavujeme koniec druhej vojny... pokračovanie článku
Byl pozdní večer, první máj, a ja som si v televízii pozrel český film natočený na motívy slávnej Máchovej poémy. Aj jedna hodina, ktorú film trval, bola príliš, a záverečné titulky som pozeral s rozpačitým znechutením. pokračovanie článku
Stále sa musím čudovať nad tým, ako sa nevedomosť šíri, a to paradoxne práve v dnešnej dobe, keď univerzitu či vysokú školu máme pomaly v každej dedine, každý tretí človek si robí nejaký doktorát a všetci sa tvárime, že mať v malíčku zo-dva-zo-tri svetové jazyky je samozrejmosť. pokračovanie článku
Slovenskú literatúru v posledných rokoch veľmi nečítam. Postupne si dopĺňam sčítanosť v literatúre japonskej, ktorá je mojím chlebíčkom, a ako bombónik za odmenu si niekedy doprajem niečo z anglickej beletrie, ktorá je mojím koníčkom. Ale akosi mám to šťastie, že hoci už na Slovensku nežijem, tak ľudia, ktorých som tam mal okolo seba, postupne dorástli na nastupujúcu – ba už aj nastúpenú – novú vlnu literárnej generácie – no a neprečítajte si orientálnu novelu od dobrej priateľky, či básne od spolužiačky z výšky... pokračovanie článku
Vždy keď prídem do Japonska, uvedomím si, aký je tam pokoj, a čudujem sa, ako to tá husto zaľudnená krajina dokáže. Vždy keď prídem do Anglicka, pocítim starý dobrý fundament, ktorý tam ešte stále je, ale príde mi ľúto, ako nerozvážne si ho Angličania nechávajú ničiť prílevom prišelcov, ktorí na staré dobré britské hodnoty kašlú. A vždy keď prídem na Slovensko, ovanie ma pach chaosu, ktorý vanie zo všetkého a v ktorom sa ľudia už ani necítia ako v chaose, ale ako v nutnej každodennosti, ktorá podľa nich je súčasťou života a nič iné sa nedá robiť. pokračovanie článku
Pred týždňom som priletel do Japonska. Do krajiny, kde sa cítim asi najlepšie, ako som sa kde cítil. Možno aj preto, že táto krajina odpláca lásku láskou, ľudia tu veria v dobré božstvá a dobrých buddhíčkov, a snažia sa vystríhať zlého, nečistého, negatívneho či ironického. Ale príroda na týchto ostrovoch je nespútaná, a ľudia, čo tu žijú, sú stáročiami zocelení vo svojom zdravom prístupe k životu. Ani im iné neostáva, len verit, že život je dobrý a že majú právo si ho vychutnať doplna, pretože nikto nemôže povedať, kedy sa zatrasie zem, kedy príde cunami, aleby navalia sa celé metre snehu... Japonci tieto (čo my by sme nazvali "pohromy") berú so stoickým pokojom, ktorý na nich obdivujem a ktorý sa snažím od nich zo všetkých síl "odkukať" a prekonávať svoj zdedený stredoeurópsky temperament... Rád sa vraciam do tejto krajiny, pretože mi dala mnoho a cítim sa tu dobre. Milujem more, a už som mal možnosť zaplávať si vo všetkých japonských moriach. Minulý rok však japonské more nebolo tým večným hlbokým dobrým a štedrým živlom, v ktorom plávať znamená mysticky splývať s harmóniou vesmíru... pokračovanie článku
Blížia sa Vianoce - teoreticky doba pokoja a radostnej zimnej tíšiny. Keď sa aj rozhodneme vykašať na nákupy a na zhon - pokoj adventu neustále rušia delobuchy. Kratochvíľa detí, ktoré nikto nepoučil, že - aj ak sú možno zdraviu bezpečné - je to s výnimkou silvestra nie len protizákonné, ale že touto chvíľkovou radosťou terorizujú stovky, možno tisícky ľudí na okolí. Stúpajúca úroveň hluku, ktorej musíme čeliť, sa zvyšuje. Vystavenie nežiadaným zvukom, často fingujúcim "zábavu", sa stáva príznakom začiatku 3. tisícročia rovnako ako tichosť internetu a úpadok schopnosti ľudí baviť sa (v oboch významoch - "rozprávať sa" aj "zabávať sa"). Nie je čas začať sa zamýšľať nad tým, či nebude treba uzákoniť právo na ticho? pokračovanie článku
